Michail Bulgakov: *Moliere* *Život pána Moliera

Michail Bulgakov: *Moliere* *Život pána Moliera

Knižnica: vlastná

Jazyk: Slovenský

Prečítané: naposledy v marci 2013 v Kirchehrenbachu

Počet strán: 166

Preklad: z ruštiny Felix Kostolanský 1986

Vydavateľstvo: Obzor Bratislava 1986 v edícii „Postavy a osudy“

Obsah

Prológ

Rozhovor s pôrodnou babicou

„Čo mi bráni povedať so smiechom pravdu?“ Horatius

„Moliére bol slávny autor francúzskych komédií za vlády Ľudovíta XIV.“ Antioch Cantemir

Kniha začína prológom, ale ten za veľa nestojí. Je to ako keby imaginárny rozhovor s pôrodnou babicou o tom, aby bola pozorná, pretože bábätko, ktoré teraz prichádza na svet, bude raz slávnym mužom, o ktorom sa budú písať knihy.

1. kapitola: V opičom dome

13. januára 1622 sa v dome dvorného čalúnnika a tapetára so šplhajúcimi sa opičkami trhajúcimi pomaranče narodil Jean Baptiste Poquelin. Jeho otec sa okrem obchodu s kreslami a tapetami zaoberal aj požičiavaním peňazí na slušné úroky. Matka Mária bola bohatá žena. Tichá, prívetivá, vzdelaná. Jean-Baptiste bol najstarším dieťaťom, ale tovariši z otcovho obchodu a dielní sa mu posmievali, pretože jachtal. Ľudia ho však mali radi a jeho život plynul pokojne a šťastne. Keď mal jedenásť rokov zomrela mu matka, otec sa znovu oženil a celá rodina sa presťahovala do iného domu.

2. kapitola: *Príbeh o dvoch milovníkoch divadla*

Kapitoly sú pomerne krátke a je v nich veľa pochybností o tom, či to, čo sa opisuje, sa skutočne odohralo a či sa to odohralo práve takto. Mne sa Bulgakov literárny štýl ani trošku nepáči.

Druhá kapitola je venovaná tomu, ako starý otec zachránil svojho vnuka od práce s meraním látky, pribíjania klinčekov, či rozhovorov s tovarišmi. Po absolvovaní základnej cirkevnej školy sa mal totiž stať čalúnnikom ako jeho otec. Aj starý otec bol čalúnnikom, ale viac ako svoju prácu mal rád divadlo. A túto vášeň mali so svojím vnukom spoločnú.

3. kapitola: *Nemal by dedko užívať orvietan?*

„Poquelin prežúval opekaný chlieb, zapíjal ho vínom a hromžil na dedka.“ /Strana 21/ Nepáčilo sa mu totiž, že chodí s jeho synom do divadla. Jean Baptiste vyštudoval u jezuitov právo, ale odmietol venovať sa právnickej činnosti. Zoznámil sa s *Madeleine Béjartovou*, herečkou, ktorá bola od neho o štyri roky staršia a do ktorej sa „na smrť“ zaľúbil. Spolu s ňou chcel založiť svoje vlastné divadlo. Madeleine Béjartová bola múdra, literárne vzdelaná, mala vycibrený vkus a sama písala básne.

Jean Baptiste bol muž, ktorý sa zajakával, nepravidelne dýchal, bol výbušný a ľahko prechádzal z veselosti do ťažkej zádumčivosti. Rád vtipkoval o ľuďoch, niekedy bol nerozvážne smelý, inokedy bezútešný a zbabelý. Ale krásna a talentovaná Madeleine ho predsa len ľúbila.

V roku 1643 založili Skvelé divadlo. Tri roky sa trápili, klesajúc čoraz hlbšie a hlbšie, siahajúc po peniazoch, kde sa len dalo, aby unikli väzeniu pre dlžníkov. Po troch rokoch to vzdali.

8. kapitola: *Kočovný herec*

Očarujúca herečka neopustila v ťažkej chvíli milovaného muža, ktorý prehral svoj prvý boj v Paríži. Nepokúšala sa odísť do divadla Na močiari, alebo do Burgungského paláca. Už nekula prefíkané plány, ako vlákať do sietí svojho prvého milenca grófa Modéna a vydať sa za neho. Bola to verná a silná žena. /Strana 42/

Jean Baptiste nemohol žiť bez divadla a tak, keď sa mu zhnusil neverný Paríž, naložil svojich hercov do vozov a vybral sa robiť kočovného komedianta. Bolo to v rokoch, kedy cirkev odmietala komediantom udeliť sviatosti, ako aj pochovať ich do posvätenej zeme. V tých rokoch, kedy v očiach spoločnosti herci nič neznamenali. Práve naopak. Mali pošramotenú povesť.

Leto a zimu 1648 strávila skupina v mestečkách blízko Nantes. Na jar 1649 sú už v Limoges, kde Limožania Moliéra – také bolo jeho umelecké meno – strašne vypískali, ba až tak sa im nepáčila jeho hra, že do neho hádzali pečené jablká. /Strana 44/

Na jar roku 1651 bol Moliére zasa v Paríži. Od otca si požičal 1975 livier, keď ho presvedčil, že bez tých peňazí mu hrozí šibenica, lebo má ešte splácať zvyšné dlhy Skvelého divadla. A keď v Paríži vyplatil dlhy, znova sa vydal so svojou skupinou na cesty. /Strana 45/

Vtedy vyšla najavo istá veľmi dôležitá okolnosť. Vysvitlo, že pán Moliére má talent nielen hrať, ale aj písať hry. /Strana 45/

Moliére sa pokúšal hrať tragédie tak, ako ich poznáme dnes, ale obecenstvo bolo zvyknuté na pátos a jeho spôsob hry vypískalo. Napriek tomu, že ako tragéd nedokázal ľudí presvedčiť, v úlohách komediantov býval Moliére skvelý. Mešťania sa hrnuli na jeho frašky.

Moliérovi sa podarilo získať mladú, ale nadanú, krásnu herečku Thérése-Marquise, do ktorej sa zaľúbil nielen on, ale podstatná časť mužského obecenstva. Pre Madeleine to bola trpká skúsenosť, keď videla muža, s ktorým znášala kočovný život točiť sa okolo novej krásky. Jeho ľúbostné dobrodružstvo skončilo neopätované. Lenže Moliére sa už k Madeleine nevrátil.

9. kapitola: *Na javisko prichádza princ Conti*

V čase, keď sa naša kočovná skupina pokojne sťahovala z mesta do mesta, zbehlo sa vo Francúzsku mnoho udalostí. Už nežil všemocný kardinál Richelieu, ani jemu podriadený kráľ Ľudovít XIII. Vlády sa ujala matka maloletého kráľa kráľovná Anna Rakúska. No vládla iba na papieri, lebo skutočným vládcom sa opäť stal kardinál a prvý minister Francúzska Jules Mazarin. /Strana 49/

Na čele opozície voči Mazarinovi stála Fronda a v nej princ Condé Veľký, ktorý bol vynikajúcim vojvodcom. Kvôli svojím osobným záujmom neváhal občas „preskočiť“ na stranu vlády a možno preto sa po porážke Frondy s Mazarinom zmieril a dostal amnestiu.

Condého brat, princ Conti hľadal pre svoju milenku, ktorá sa u neho v paláci nudila, rozptýlenie a tak sa k nemu do stálej služby dostala skupina Jeana Baptista Moliéra. Zdalo sa, že bieda je zažehnaná, ale radosť z úspechov, slávy a peňazí netrvala dlho, lebo bývalý prívrženec Frondy a neskorší milovník divadla sa zrazu obklopil duchovenstvom, zahĺbil sa do štúdia nábožensko-mravných problémov a Moliére musel konštatovať, aká nestála je priazeň mocných tohoto sveta.

10. kapitola: *Beda vám, Burgunďania – Moliére ide!*

Odrazu mu odvrhnutá milenka bola opäť dobrá. Vyznala sa nielen v literatúre, ale prejavila sa aj ako dobrý finančný duch skupiny. Viedla rokovania s rozličnými vplyvnými a podnikavými ľuďmi, čo mali styky v Paríži, a tak Moliére mohol so svojimi ľuďmi vystúpiť na karnevale v Grenobli a v Rouene ho predstavili Filipovi Orleánskemu, jedinému bratovi vtedy vládnúceho Ľudovíta XIV. Ten skupinu vzal pod svoju ochranu a skupina sa vydala na cestu do Paríža.

Znovu zlyhali pri tragédii, ale všetko zachránili komédiou. Bol im schválený dôchodok navrhnutý vojvodom Orleánskym, dostali sálu v Malom bourbone a hrávali na striedačku s talianskou skupinou.

Vďaka pánovi de *La Grange* máme podrobné záznamy o všetkom, čo sa v Moliérovej skupine dialo. La Grange zaznamenával smrť i svadby hercov, ich odchod zo skupiny, ponuky nových umelcov, počet a názvy predstavení, peňažné príjmy a všeličo iné do tzv. *Registra*.

13. kapitola: *Zhanobený Belasý salón*

V Belasom salóne pani Catherine de Rambouillet sa stretávali umelci, významní ľudia vtedajších čias, politici, duchovní, básnici, maliari… Hotovým orákulom jej salóna sa stala istá dáma, sestra dramatika Georgea Scudéryho, ktorá už v zrelom veku napísala román s názvom Klélia, ktorého jazyk bol nesmierne kvetnatý a Parížania sa ho nevedeli nasýtiť.

Moliére svojou samopašnou satirou mravov a obyčají vtedajšieho Paríža zniesol Belasý salón pod čiernu zem. Vysmial ich! Znemožnil! Na posmech obrátil kostým do poslednej stužky, aj verše, aj škrobenosť, pretvárku, surové zaobchádzanie s podriadenými! /Strana 77/ Hra *Smiešne preciózky* mala veľký úspech a… bola zakázaná! Moliére sa nevzdal a poslal hru na posúdenie samotnému kráľovi.

Moliérov rafinovaný postup priniesol ovocie. /Strana 81/

Medzi mocnými tohto sveta našiel akýchsi patrónov, veľmi šikovne sa odvolával na to, že bude hľadať podporu u kráľa, a asi o dva týždne dovolili komédiu hrať, ale s úpravami. /Strana 81/

Druhého decembra sa konalo druhé predstavenie a divadlo, ktoré pri zvyčajnom stupnom prinieslo za večer asi 400 livier, dalo za tento večer zisk tisíc štyristo livier. /Strana 81/

15. kapitola: *Tajomný pán Ratabon*

Veľmi skoro sa ukázalo, že Moliére bol úžasne nadaný dramatik. Pracoval nesmierne rýchlo a citlivo narábal veršom. V čase, keď ho ohovárali spisovatelia v parížskych salónoch a herci Burgundského paláca, písal novú veršovanú komédiu, ktorá bola na jar hotová. Uviedol ju 28. mája 1660. Volala sa Sganarel alebo Napálený paroháč… /Strana 82/

Preciózkami si Moliére znepriatelil niekoľko desiatok parížskych literátov, ale vďaka Sganarelovi sa povadil aj s dobrým mešťanom z trhových štvrtí. /Strana 83/

Pán Rabaton bol hlavný správca všetkých kráľovských budov. Prišiel búrať Malý Bourbon a schválne skupinu nevaroval. Pravdepodobne ho naviedla nejaká skupina vplyvných ľudí, ktorí mali záujem na tom, aby Moliérovi herci nemali kde hrať a ani nestihli urobiť patričné opatrenia. Ujal sa ich kráľov brat. Pán Rabaton bol predvolaný k jeho veličenstvu a kráľ im dal k dispozícii divadlo v kardinálskom paláci.

17. kapitola: *Po smrti Žiarlivého princa*

Žiarlivý princ prepadol. Nebola to totiž komédia, na ktorú boli Moliérovi diváci zvyknutí. Začiatkom roku 1661 sa odohrala veľká udalosť. Zomrel kardinál Mazarin a Ľudovít XIV. začal vládnuť sám. Moliére si dobre všímal vkus nového kráľa a zistil, že kráľ zbožňuje komédiu, ale ešte väčšmi balet. Tak vytvoril *Dotieravcov*, ktorí ani neboli hrou v pravom slova zmysle, ale radom satiricky zobrazených typov z vyššej spoločnosti, ktoré nemali nič spoločné. /Strana 94/

18. kapitola: *Kto je ona?*

Starý, prihrbený, odŕhajúci Moliére sa v roku 1662 oženil s nepeknou, ale koketnou Armande Béjartovou, o ktorej kolovali chýry, že je jeho vlastnou dcérou, aj keď mala papiere, že je sestrou jeho bývalej milenky. Najpravdepodobnejšie je, že bola nemanželskou dcérou Madeleine, ktorá sa jej narodenie snažila zlegalizovať.

Ukázalo sa, že manželia k sebe vonkoncom nepristanú. Starnúci a chorý muž naďalej vášnivo miloval svoju ženu, ale ona ho nemilovala. Ich život sa veľmi skoro stal peklom. /Strana 102/

O tom, že Moliére je v manželstve nešťastný, už Paríž samozrejme vedel. Zlé jazyky však rozchýrili, že Armande už dávno Moliéra klame. Moliérovým boľavým tajomstvom bolo, že zatiaľ čo sa vysmieval zo Sganarelov a Arnolfov, sám na ženu chorobne žiarlil. /Strana 108/

Hoci si manželia Moliérovci navzájom všelijako strpčovali život, predsa len sa im 19. januára 1664 narodil chlapec. V čase medzi narodením a krstom dieťaťa Moliére pripravil a uviedol svoju novú komédiu Nanútený sobáš. Krstným otcom jeho dieťaťa sa stal samotný kráľ. Dieťa nazvali Ľudovít. Kráľov krstný syn zomrel hneď po premiére Princeznej z Elidy.

Hru Tartuffef sprevádzali škandály a zákazy hrania. Najprv to bol kňaz, ktorého Moliére zobrazil ako podvodníka, udavača, špióna, klamára, pokrytca, nerestníka, zvodcu žien. Potom z neho spravil obyčajného človeka, len aby sa tento sprostý kus mohol hrať ďalej. Kráľovná matka pri predstavení demonštratívne opustila Versailles. Arcibiskup mesta Paríž hru okamžite zakázal. Legátovi rímskeho pápeža sa však hra páčila. Nevidel v nej nič neprijateľné a nijaké urážky náboženstva.

Hra bola zakázaná, ale začala v opisoch putovať po Francúzsku.

V hre Don Juan si Moliére pohneval lekárov, keď si v komédii na ich adresu dovolil ostré posmešky. Vtedajší lekári väčšinou neúspešne liečili svojich pacientov. Gassendiho umučili púšťaním žily. Levailler umrel, lebo mu dali prudký liek na vracanie. Moliérova doba bola temným obdobím v medicíne.

22. kapitola: *Zaľúbený mrzút*

Moliére všetko videl v čiernych farbách. Ustavične sa mračil, mal zlú náladu, nervózne sa pomykával, raz sa tak rozzúril, až udrel svojho sluhu. Bolo ťažké ho liečiť. Nikdy nedodržiaval lekárove predpisy. Až koncom februára sa vrátil späť do práce. Napísal novú hru a nazval ju *Mizantrop* alebo *Zaľúbený mrzút*. Bola to hra o čestnom mužovi, ktorý bojoval proti ľudskej lži a preto bol osamelý. Obecenstvu sa moc nepáčila, ale odborníci ju nazvali jednou z najsilnejších Moliérových hier.

Fraška *Lekárom proti svojej vôli* sa páčila viac.

Po saintgermainských slávnostiach zaľahol Moliére do postele. Začal krvácať z pľúc. Lekári ho odviezli na dedinu, kde mu namiesto liekov dávali piť mlieko a tak sa im podarilo postaviť ho na nohy. V júni sa mohol vrátiť do divadla a hrať v letnej sezóne.

24. kapitola: *Ožíva a znova umiera*

V roku 1667 začína vojna s Holandskom. Kráľ stráca o Moliéra záujem. Jeho Tartuff bol porazený.

Moliére trávil dni na dedine. Nešťastný rodinný život a dlhoročná nepretržitá práca ho vyčerpali a „vyhnanstvo“ na dedine, ktorú ako pravý Parížan nemal rád, bolo pre neho nutnosťou.

V období, keď Moliére písal Učené ženy, ležala v dome, kde žil s Armandou, ťažko chorá Madeleine Bájartová a bojovala o život. Nad hlavou jej visel kríž. Rozprávala sa iba s kňazom, alebo svojím notárom. Ustavične sa modlila a oplakávala svoje hriechy. Keď zomrela, pochovali ju slávnostne po omši na cintoríne kostola sv.Pavla vedľa jej brata Josepha a matky Márie Hervéovej.

Moliére takéto šťastie nemal. Keď on umieral, nechcel k nemu prísť ani jeden lekár. Aj tak ich za nič nemal. Tak načo? Ani kňazi o neho nemali záujem. Veď ani on počas života nemal záujem o nich. Kňaz z fary sv. Eustacha – Paysant sa zľutoval nad prosiacim Aubrym, ktorého sa zmocňovalo zúfalstvo, ale aj tak prišiel do domu zomierajúceho už neskoro.

Farár Francois Loiseau, ktorý sa s Moliérom spriatelil v čase jeho pobytu v Auteuili, napísal prosebný list parížskemu arcibiskupovi, aby dovolil pochovať Moliéra na cintoríne. Až po zásahu samotného kráľa sa tak mohlo stať. Moliér nemohol byť podľa zákona pochovaný do posvätnej zeme. Asi 150 ľudí sa zhromaždilo pred jeho domom, správali sa vyzývavo, vykrikovali, hvízdali. Vdova po Moliérovi otvorila oblok a povedala, že jej muž bol dobrý človek a umrel ako kresťan. Potom začala rozdávať peniaze a dav sa utíšil.

Moliéra pochovávali v noci. Bez slávnostných obradov. Pochovali ho v tej časti cintorína, kde sa pochovávajú samovrahovia a nepokrstené deti. 21. februára 1673.

Jeho žena dala položiť na hrob kamennú dosku a kázala priviezť na cintorín sto viazaní dreva, aby sa ľudia bez prístrešia mohli ohrievať. Hneď v prvú drsnú zimu rozložili na tom kameni obrovskú vatru. Kameň praskol a keď o 119 rokov za Veľkej francúzskej revolúcie prišli komisári vykopať telo Jeana-Baptistu Moliera, nikto nevedel presne ukázať, kde bol pochovaný.

Jeho rukopisy a listy záhadne zmizli. Rukopisy sa vraj zničili pri požiari a listy vraj starostlivo pozbieral a zničil akýsi fanatik.

http://cs.wikipedia.org/wiki/Michail_Bulgakov

Podľa wikipedie sa Михаил Афанасьевич Булгаков narodil v roku 1891 v Kyjeve ako najstarší syn profesora teológie. Jeho bratia boli bielogvardejci a bojovali v tzv. Bielej armáde. Po prehratej občianskej vojne emigrovali do Paríža. Nepochopila som dosť dobre, prečo Michail neutiekol spolu s nimi, kým bol ešte čas. V roku 1916 absolvoval Lekársku fakultu na Kyjevskej univerzite a presťahoval sa do Moskvy. To už bol tri roky ženatý s Taťjanou Lappovou. Manželstvo však nevydržalo „na celý život“. V roku 1919 sa rozviedli a Bulgakov sa oženil druhýkrát. Jeho vyvolenou bola Ľjuba Belozerská. A potom sa mu podarilo oženiť sa ešte tretíkrát v roku 1932. Strašný človek. O deťoch sa tu našťastie nepíše. Iba by mi to bolo ľúto.

Bulgakov pracoval v novom režime ako novinár a zároveň písal knihy. Stal sa známy románom „Biela garda“ a zbierkou poviedok „Zápisky mladého lekára“. Stalin ho mal rád ako dramaturga. Najmä jeho hru „Dni Turbinových.“ Podľa wikipedie mu asi toto zachránilo život, keď prišli „stalinské čistky“ v roku 1937. Všetci spisovatelia, ktorí nepodporovali režim, teda stalinskú diktatúru, boli alebo uväznení, alebo zabití. Bulgakov nikdy nepodporoval režim a v niektorých svojich dielach sa mu dokonca otvorene vysmieval. Preto boli všetky jeho práce v roku 1929 zakázané. Bulgakov nemohol publikovať. V roku 1938 napísal Stalinovi list, v ktorom ho žiadal o povolenie emigrovať, ale Stalinovi nestál ani o to, aby mu odpísal. To bolo jasné nie! a Stalin odmietol jeho žiadosť o návštevu bratov v Paríži, teda jeho „žiadosť o emigráciu“. Autor divadelných hier, poviedok a kritiky, pracoval v posledných rokoch svojho života na satirickom románe „Majster a Margaréta.“ Väčšina jeho prác skončila na celé dlhé roky „v šuplíku“. Napríklad román „Majster a Margaréta“ bol publikovaný až 30 rokov po jeho smrti. Bulgakov zomrel v roku 1940 na ochorenie ľadvín.