François Voltaire

François Voltaire

http://de.wikipedia.org/wiki/Voltaire

François Marie Arouet sa narodil v roku 1694 v Paríži a zomrel v roku 1778 tiež v tom istom meste. Bol považovaný za najčítanejšieho a najúspešnejšieho autora francúzskeho osvietenstva. Písal pre šľachtu, ale aj prebúdzajúce sa meštianstvo. Mnoho z jeho 750 diel bolo uverejnených nielen vo francúzštine, ale aj v angličtine a taliančine, pretože ich ani nebolo treba prekladať. Voltaire tieto jazyky vynikajúco ovládal. Veľkú časť svojho života totiž prežil mimo Francúzska.

Vo svojich knihách bojuje proti absolutizmu a feudalizmu a katolíckej cirkvi a svojou iróniou a sarkazmom sa stáva človekom, ktorý pripravuje cestu Francúzskej revolúcii.

*Mladosť*

François Marie Arouet sa od roku 1718 nechal volať Voltaire. Jeho otec bol zámožný notár s dobrým spoločenským postavením. Jeho vzdelaná matka pochádzala tiež z rodiny právnikov. Zomrela, keď mal Francois šesť rokov. Po jej smrti sa o najmladších v rodine starala jeho od neho o osem rokov staršia sestra. V roku 1704 sa dostal na internátnu jezuitskú školu Louis-le-Grand. Tu sa mu dostalo solídneho humanistického vzdelania.

Pomerne zavčasu sa prejavuje jeho budúci literárny talent. Píše básne, chodí do divadla, debatuje v krúžkoch vzdelancov. V roku 1710 vydáva jeho učiteľ od neho báseň na svätú Genovevu. V tom istom roku získava viaceré školské ceny a predstavia ho Jean-Baptiste Rousseau-ovi.

Podľa želania svojho otca sa mal stať právnikom rovnako ako jeho o deväť rokov starší brat. V roku 1711 je prihlásený na právnickú vysokú školu. O dva roky nato ho netrpezlivý otec prinúti prijať miesto zamestnanca notariátu v provinčnom mestečku Caen. Ale aj tu si získa svojich obdivovateľov a sprevádza ako sekretár francúzskeho vyslanca do Haagu. V Haagu sa zaľúbi do Madame Denoyer, ktorá vydáva satiricko-kritické noviny, hoci má len 17 rokov. Z výmeny ich zaľúbených listov vyplýva, že Voltair bol prichystaný mladú hugenotku uniesť.
Jej zhrozená matka sa sťažuje u vyslanca na jeho 19 ročného sekretára a ten ho posiela naspäť do Paríža. Jeho otec je taký nahnevaný, že sa mu vyhráža vydedením a deportáciou do Ameriky.

*Jean-Michel Moreau: Voltaire*

Znovu v Paríži pracuje v roku 1714 krátko u jedneho právnika, ale je čoraz viac literárne činný, čo otec nakoniec predsa len akceptuje. Napíše pamflet na francúzsku Akadémiu a narobí si nepriateľov. Napriek tomu sa mu otvára čoraz viac šľachtických domov, kde sa presadí ako autor sarkastických a vtipných básní. V roku 1716 napíše hanebnú báseň na mocných vtedajšieho sveta a na pár mesiacov ho vyženú z Paríža. Strávi ich na zámku mladého Duc de Sully. Ospravedlní sa Phillipovi, ale len čo sa ocitne späť v Paríži, znovu na neho napíše výsmešnú báseň a v máji 1717 je zatvorený do Bastily. Pretože mu nezoberú pero a papier, píše. Po 11 mesiacoch sa na príhovor vplyvného Gönnera dostane von z väzenia a začne písať pod pseudonymom Voltaire.

V roku 1722 mu zomiera otec a Voltaire zdedí značný majetok.
Podnikne svoju prvú dlhšiu cestu do rakúskeho Holandska. Tu navštívi Jean-Baptiste Rousseau-a, ale pohádajú sa.

V roku 1723 si začne s manželkou prezidenta parlamentu a demonštruje tým svoj vylepšený sociálny status. V tom istom roku sa „zoznámi“ aj s cenzúrou. Mení názvy svojich kníh, pseudonymi, vydavateľov a pokúša sa inkriminované diela dostať na svetlo sveta. Niektoré jeho diela pri premiére prepadnú, ale rok nato pod iným názvom sú veľmi úspešné. Vďaka známostiam sa mu podarí dostať sa na kráľovský dvor a organizovať divadelné predstavenie na počesť svadby kráľa Ľudovíta XV. Toto mu umožní získať ďalší stály príjem, tentokrát od mladej kráľovnej.

*Voltaire v Anglicku*

V roku 1726 sa mu podarí uraziť Rohana a ten ho nechá zbiť svojimi sluhami. Urazený Voltaire začne brať hodiny šermu a chce ho vyzvať na súboj. Vplyvní Rohanovci sa postarajú o zatykač a Voltaire je zasa v Bastille. Pretože sa medzitým stal slávnym, ponúkne mu kráľ slobodu s podmienkou, že odíde z Francúzska. Voltaire to akceptuje a vyberie sa do Anglicka, fascinovaný tamojšou priemyselnou revolúciou, ale aj inými pomermi v tejto veľkej a mocnej krajine. Páči sa mu parlamentárny systém, ktorý chráni občanov pred svojvôľou mocných. Páči sa mu, že viera a náboženstvo sú privátnou sférou každého človeka. Páči sa mu prepracovaný sociálny systém. Naučí sa perfektne anglicky, píše v angličtine svoje diela a znovu je na výslní mocných. Zaoberá sa revolučnými teóriami Isaaca Newtona, ako aj inými prírodovedeckými a technickými poznatkami. Napíše svoju prvú historickú knihu, ale aj filozofické listy, ktoré možno označiť ako prvé memorandum osvietenstva. Zaujímavé je, že v túžbe po nezávislosti od kritikov a mocných toho sveta, zväčšuje svoj majetok a nehanbí sa podieľať sa aj na obchode s otrokmi. /Zeitweise beteiligte er sich *mit großen Teilen seines Vermögens* am Sklavenhandel./ Toľko na tému „sloboda“.

Na určitý čas sa vracia do Francúzska, ale dráždi tam vplyvných ľudí tým, ako im dáva za príklad fungujúci hospodársky, politický a právny systém v Anglicku. Pretože o tom napísal knihu, znovu na neho uvalia zatykač.

*Roky s Émilie du Châtelet*

Voltaire sa utiahne na malý zámok Cirey v Champagne, ktorý patril manželovi jeho milenky. Odtiaľ chcel ujsť do Lotrinksa, ktoré patrilo ku Svätej ríši rímskej nemeckého národa. V nasledujúcich 10 rokoch vedie nestály život. Keď sa mu podarí, navštevuje Paríž, ostáva v Cirey, alebo uteká preč, keď sa cíti ohrozený. Veľa cestuje, vidíme ho v Bruseli, niekoľkokrát v Holandsku, ktoré sa stáva tlačiarňou Európy. Tu publikuje svoje zvlášť kritické diela, ktoré prepašováva ilegálne do Francúzska.

Vďaka svojej milenke Madame du Châtelet (1706–49), aktívnej matematičke a bádateľke, rozvíja sa aj u Voltaiera záujem o prírodné vedy. Madame du Châtelet preloží dielo Isaaca Newtona a Voltaire píše odbornú knihu Werk Éléments /Základy/, v ktorej reaguje na Newtonove teórie svojou filozofiou. Ale jeho doménou ostáva literatúra.

*Versailles*

Vďaka svojim známostiam, stane sa Voltaire dôležitou styčnou osobou ku politickej špičke v Prusku. Hoci jeho misia, ktorou bol poverený, je neúspešná, umožní mu to znovu sa vrátiť na kráľovský dvor. Pozná sa s Madame de Pompadour, ktorá sa stane kráľovou milenkou a vďaka týmto stykom si upevňuje svoje postavenie. V roku 1746 dostane úrad kráľovského komorníka a je oficiálne povýšený do šľachtického stavu. Stane sa členom Akadémie, ale jeho postavenie na dvore ostáva neisté. Podarí sa mu upadnúť do nemilosti, keď v angličtine varuje Mme du Châtelet pri hráčskom stolíku pred falošnými hráčmi. Kráľ ho tak či tak nikdy nemal v láske, a tak sa znovu sťahuje, tentokrát do blízkosti zámku ceaux der Duchesse du Maine, kde píše niekoľko svojich prozaických diel.

V rokoch 1748/49 žil Voltaire spolu s Mme du Châtelet väčšinou na jednom zámku v Lotrinsku, ktorý bol kedysi rezidenciou poľského ex-kráľa a švagra Ľudovíta XV. Stanislausa I. Leszczyńskeho. Mme du Châtelet sa zaľúbi do básnika a oficiera Jean-François de Saint-Lambert a otehotnie. Zomrie po pôrode, rovnako, ako jej novonarodená dcérka. Voltaire je otrasený, hoci medzitým tiež má inú milenku, svoju neter Marie Louise Mignot, ovdovelú Denis.

Voltaire dostane pozvánku od Friedricha Veľkého, aby prišiel do Potsdamu a správajú sa tam voči nemu ako voči veľmi vzácnemu hosťovi. Už o rok neskôr 1751 sa tento priateľský vzťah končí, lebo vyjde najavo, že Voltaire špekuloval nedovoleným spôsobom so štatnými cennými papiermi a vyšlo to najavo len preto, lebo sa pohádal so svojím spoločníkom bankárom a Židom Hirschelom. Len horko ťažko sa mu podarilo sa z tejto blamáže dostať. Lenže to by nebol Voltaire, keby nešiel z jednej aféry do druhej. Kráľ Ludvik XV. sa o ňom vyjadrí, že ho bude možno ešte jeden rok potrebovať a potom, keď ho vyžmýka ako citrón, kôrku odhodí. Voltaire sa to dozvie a zaďakuje za úrad. Najprv ho prepustia akože kvôli liečeniu, ale keď neprestane pichať do osieho hniezda, s hanbou ho prepustia.

V máji 1753 ho zatvoria do domáceho väzenia, keď odchádza z Postdamu, pretože je podozrenie, že pri colnej kontrole zatajil dôležitý manuskript, ktorý mu kráľ osobne zveril do opatery. Všetko sa to komplikuje a Voltaire sa vyľaká. Pokúsi sa ujsť z domáceho väzenia a výsledkom je, že ho zatvoria do oveľa nepohodlnejšej miestnosti, v akej žil doteraz. Jeho milenku a sekretára zatvoria tiež.
Vyslobodiť sa im podarí až po dlhých prieťahoch, pretože Freytag napriek listu vládnúceho Friedricha drží Voltaira vo väzení a strpčuje mu život. Doteraz sa neprišlo na to, prečo vlastne. Keď sa na slobode pokúša podať na Freytaga udanie, vrátia mu akurát časť peňazí, ktoré mu tento človek zhabal, ale nikto ho za nič nepotrestá, ako žiada rozčúlený Voltaire. V roku 1757 sprostredkuje Fridrichova sestra Wilhelmine zmierenie medzi bratom a Voltairom a znovu si vymieňajú zdvorilostné listy.

*Roky putovania*

Po pobytoch v malých nemeckých mestečkách
Gotha, Kassel, Mainz, Mannheim, márne čaká Voltaire, že ho znovu zavolajú do Paríža, aby nastúpil do versaillerského dvorného úradu.

Jeho neter a milenka mu píše, že je tehotná. Odpíše jej, že by si prial, aby bol jediný, ktorý s ňou mohol súložiť… ale on napíše sprosté slovo… a ľutuje, že mal niekedy aj iné milenky. Jeho neter však dieťatko potratí a Voltaire si adoptuje syna jej komornej. Volá sa Mathieu a má desať rokov. Kúpi si v Ženeve, aj v Lausanne domy, ale hneď sa aj poháda so ženevskou kalvínskou radou, pretože uvádza predstavenia svojich hier, či čítania kníh v privátnych domoch. Kalvíni nie sú divadlu moc naklonení. Práve naopak. Dávajú mu svoj nepriateľský postoj pocítiť.

Ako veľa iných autorov osvietenstva, je otrasený zemetrasením v Lisabone, ale to mu dáva príležitosť kritizovať tých, ktorí hovoria, že „všetko, čo je, je dobré“ a zasa si narobí nepriateľov. /„Whatever is, is right“/.

Kritizuje sedemročnú vojnu 1756-63, píše univerzálne dejiny ľudstva, ktoré sú plné špiny, hrôzy, vojen, nespravodlivosti. Podieľa sa na Diderotovej a d´Alembertovej Encyklopédii a vydáva pamflety.

V roku 1757 sa obracia Ženeve chrbtom a ide znovu na cesty. V roku 1758 napíše svoju dosiaľ najznámejšiu knihu o optimistovi Candidovi, v ktorej sa vysmieva z turbulentných ľúbostných románov vtedajších čias, ako aj z Leibnizovho optimizmu: „Unsere Welt ist die beste aller möglichen Welten“. Voltaire odporúča prestať stavať metafyzické vzdušné zámky a chopiť sa toho najbezpečnejšieho prostriedku proti nešťastiu sveta a tým je práca.

*Posledné roky*

Ako 64 ročný chytí sa rady, ktorú sám v Candidovi dáva a kúpi si „vlastnú záhradu“ na francúzskom území: Ferney und Tourney (1758 und 1759) Tu hospodári, vymýšľa, organizuje. Zasadzuje sa za odstránenie nevoľníctva a žije svoje posledné roky so svojou milenkou neterou Madame Denis a verným sekretárom Wagnière. Píše desiatky svojich diel a po úspechu Candida sa viac venuje filozofii. Poukazuje na rozpory v Biblii a jeho traktáty sú používané ako argumenty v neskoršej Francúzskej revolúcii. Bojuje za laicizáciu spoločnosti a žiada oddelenie cirkvi od štátu.

V roku 1777 ho inkognito navštíve cisár Jozef II.
Vo februári 1778 cestuje Voltaire do Paríža, aby sa zúčastnil uvedenia jedneho zo svojich diel. Bol privítaný ako významná osobnosť, zaplavený chválami, oslavami, pozvaniami a stal sa členom Slobodomurárskej lóže.

*Voltairov postoj voči katolíckej cirkvi*

Patril k najvýznamnejším kritikom katolíckej cirkvi, ale bránil sa tomu, keď jeho diela pálili, zakazovali a jeho vyhlásili za ateistu. Bol monoteista, tolerantný a nedogmatický. Veril v existenciu najvyššej Inteligencie
v kozme a napísal, že keby Boh neexistoval, musel by si Ho človek vymyslieť. Veril v nesmrteľnosť duše a v slobodnú vôľu človeka.

Kritizoval cirkev za úzku spoluprácu s absolutistickými panovníkmi. V roku 1768 zverejnil pod pseudonymom pamflet, v ktorom vyzýva ľudí do boja proti pápežovi. Prial si cirkevný pohreb, ale odmietol na smrteľnej posteli prijať sviatosť Oltárnu a práve tak odvolať svoje spisy proti cirkvi. Neustúpil ani od presvedčenia, že Ježiš nebol Boží syn.

Rovnako sa správal aj voči judaizmu. Jeho učenie bolo podľa neho v priamom protiklade ku ideálom, požiadavkám a cieľom osvietenstva, proti racionalizmu a tolerancii. Primitivizmus, slepá poslušnosť tradíciám, povery takto charakterizoval židovstvo a odmietal jeho učenie. Vo svojich filozofických dielach dokonca Židov napáda a nazýva ich najodpornejším národom Zeme.

„Ich spreche mit Bedauern von den Juden: Diese Nation ist, in vielerlei Beziehung, die verachtenswerteste, die jemals die Erde beschmutzt hat.“

26. mája 1778 bol kráľom na smrť odsúdený generál Lally-Tollendal, ktorého Voltaire osobne poznal a neveril, že by bola pravda, z čoho ho obviňovali. Rozsudok označil ako justičnú vraždu. O štyri dni nato Voltaire umiera vo veku 83 rokov. Vďaka ľsti jeho synovca je napriek odporu duchovenstva pochovaný cirkevným spôsobom.

Werbeanzeigen

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s