Milo Urban

http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=686

Milo Urban redaktor, prekladateľ, prozaik, vedúca osobnosť slovenskej literatúry 20. storočia
* 24.08.1904 Rabčice† 10.03.1982 Bratislava

Motto„Tušil som, že plávam v cudzích vodách, že improvizujem a imitujem, ale zároveň mi čosi šepkalo, že tie cudzie vody musia mať koniec – že ak sa nepoddám, raz ich prebrodím a tam kdesi nájdem seba, svoj vlastný hlas.“

Vzdelanie1911 – 1914 ľudová škola,

Zázrivá 1914 ľudová škola,

Oravská Polhora 1915 – 1919 nižšie gymnázium,

Trstená 1919 – 1921 vyššie gymnázium (nedokončil),

Ružomberok 1922 – 1924 Štátna vyššia lesnícka škola (pre nedostatok financií nedokončil),

Banská Štiavnica

Narodil sa v rodine lesníka. Vyrastal na rabčickej kopanici, obklopený lesmi, s výhľadom na Babiu horu. Mal necelých 16 rokov, keď sa rozhodol napísať prvú poviedku s ľúbostnou zápletkou, zasadenou do lesníckeho prostredia. V rokoch fašistickej vlády sa ako umelec odmlčal a prejavoval sa len ako novinár.

Pred oslobodením roku 1945 emigroval do Rakúska, po dvoch rokoch sa vrátil a bol postavený pred ľudový súd, ktorý ho v roku 1948 odsúdil na verejné pokarhanie. V 50. rokoch sa venoval najmä prekladaniu a od druhej polovice 50. rokov znovu aj písaniu umeleckej prózy. Jeho tvorbu ovplyvnili Vajanský, Kukučín, Kalinčiak a Hviezdoslav a sociálnorevolučne symbolisticky ladená poézia Kraska, Adyho, Bezruča a Wolkra. Zo zahraničných autorov to boli K. Przerwa-Tetmajer, F. M. Dostojevskij a L. Andrejev.
Literárna kritika dodnes hodnotí jeho dielo Živý bič ako kľúčový slovenský román, ktorý malo aj veľký medzinárodný ohlas. Prinášal hlboký prienik do sveta hornooravskej dediny a jej kolektívneho vedomia. Slovenskú prózu obohatil o výrazný psychologický rozmer a jeho postavy dodnes oslovujú svojou nepoddajnosťou a zápasom o vlastné bytie. Vďaka tomuto románu sa stal  najprekladanejším slovenským autorom v zahraničí. Jeho dielo bolo preložené o 13 jazykov, o. i. do estónčiny, japončiny, litovčiny.

Podal kritický obraz spolitizovania života v Česko-slovenskej republike.

Pokúsil sa priblížiť vznik Slovenskej republiky.

Základným kritériom jeho umeleckej pôvodnosti bol zápas o pravdu, ktorý obvykle sprevádzali emocionálne výbuchy. Mal neobyčajný inštinkt na stupňovanie napätia deja. Vedel, že slovo získava váhu iba vtedy, ak sa vysloví alebo napíše.
Jeho tvorba bola v znamení zmyslu pre realitu a porozumenia pre revolučné premeny spoločnosti, ale popritom zo živelného stanoviska. V slovenskej literatúre mu patrí prvenstvo v zobrazení dediny ako živého organizmu, zapojeného do celospoločenského prúdenia, prechádzajúceho ideologickým vývojom a diferenciáciou. Z dramatických pokusov publikoval iba ukážku z hry Otroci predsudkov (1925), napísal aj niekoľko recenzií, glos a príspevkov do ankiet.
Milo Urban svoju tvorbu uverejňoval aj pod pseudonymami: Ján Rovňan ml.; J. Rovňan; Milko U.; Podbabjagurský.
Pôsobenie:
1921 pomocný redaktor v redakcii Slovák, Ružomberok 1922 úradník Spolku sv. Vojtecha, Trnava 1924 – 1925 úradník, Trnava 1925 – 1926 redaktor denníka Slovenský národ 1928 – 1940 redaktor, reportér a súdničkár časopisu Slovák 1940 – 1944 šéfredaktor denníka Gardista, Bratislava 1944 – 1945 šéfredaktor denníka Gardista, Žilina 1945 emigrácia do Rakúska; zadržaný a väznený v Riede, Collingu a Salzburgu 1947 eskortácia do Plzne, Prahy a Bratislavy 1948 prinútený presťahovať sa s rodinou do Chorvátskeho Grobu; zákaz publikovania 1956 povolený návrat k umeleckej tvorbe 1974 presídlenie do Bratislavy.

Tvorba:
1920 Ej, ten tanec

1922 Jašek Kutliak spod Bučinky

1926 Za vyšným mlynom

1927 Živý bič 1 – 2

1928 Výkriky bez ozveny

1930 Hmly na úsvite

1932 Z tichého frontu

1940 V osídlach

1943 Novely

1957 Zhasnuté svetlá

1964 Kto seje vietor

1996 Železom po železe
Eseje:
1970 Zelená krv (podtitul Spomienky hájnikovho syna) 1992

Kade-tade po Halinde 1994

Na brehu krvavej rieky 1996

Sloboda nie je špás
Poézia:
1920/21 Zavrhnutý
Ostatné:
1934 Česká literatúra a Slováci (prednáška)
Preklady:
1951 výber z ruských ľudových rozprávok 1952 Staré i nové (L. Rudnicki) 1954 Pamiatka z celulózky (I. Newerly) 1959 Pán Geldahab (Fredro) 1960 Zo života hmyzu (bratia Čapkovci) 1961 Matka (K. Čapek)

——————————————————————

http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/7283/potomkovia-mila-urbana-zil-asketicky-bic-bol-jeho-osudom.html

 

Potomkovia Mila Urbana: *Žil asketicky, bič bol jeho osudom*


Pomyslenie na to, že Milo Urban († 1982) chcel svoj najznámejší a najlepší román slovenskej literatúry vôbec – Živý bič – hodiť do Dunaja, mrazí.
Také však boli časy, na ktoré talentovaný spisovateľ doplácal celý život.

Hektiku onej doby dokonale dokladuje narodenie jeho troch detí. Najstaršia *Oľga* prišla na svet ešte za prvej Československej republiky (1936), stredný *Cyril* je dieťaťom Slovenského štátu (1940) a najmladšia *Katka* sa narodila do Slovenského národného povstania (1944). Sestry vyštudovali medicínu, Cyril je strojný inžinier. Veľmi sa na seba podobajú, držia spolu a pomáhajú si.
Mohli nás stopnúť hocikedy


Sedíme za kuchynským stolom. Z jednej strany ho lemuje pohovka, na ktorej si ešte vlani dopriavala popoludňajšiu siestu mama, z ostatných strán stoličky. Z nich, keď si na chvíľu ľahla, ju hladný spisovateľ zvykol vytrvalo a bez slova pozorovať. Až kým to nevydržala, nevstala a neodkrojila mu kus chleba. „Ani nevedel, kde ho v kuchyni hľadať,“ smejú sa súrodenci. Na ich otca „spravodliví“ Slováci dodnes radi ukazujú prstom a pýtajú sa, ako je možné, že človek, ktorý robil redaktorka a vedúceho redaktora v ľudáckom Gardistovi, mohol po vojne literárne tvoriť. Úplná pravda to nie je, pretože U*rbana celý jeho život podchvíľou zakazovali a znova púšťali do hry, o tichých zákazoch pre jeho deti nehovoriac*. Do úvahy treba vziať predovšetkým politickú situáciu. Ona mala v rukách hlavné tromfy.
„Šéfredaktorom denníka Gardista v  Žiline sa otec stal *príkazom* v čase, keď bolo Slovensko vo vojnovom stave a v následne vyhlásenom stannom práve. Viackrát požiadal o uvoľnenie. Nevyhoveli mu. Odmietnuť nemohol. Respektíve mohol, ale musel by sa niekam schovať, utiecť. V tom čase tvrdo trestali kohokoľvek za čokoľvek. Okrem toho mal rodinu, ktorá bola preňho to *najcennejšie* na svete, a musel nás nejako živiť,“ ujme sa slova Cyril. Deti sa s rodičmi *sťahovali* každú chvíľu; podľa toho, v ktorom meste otec robil alebo sedel. *Bratislava, Žilina, Skalica, Rakúsko, Bratislava, Oravský Podzámok, Chorvátsky Grob a znova Bratislava.* Kým boli menší, netušili, čo sa za nekonečným putovaním skrýva. To riešili rodičia len medzi sebou. Deti ho dokonca vítali.
„My sme cestovali rady,“ začne pani Oľga. „Všade nás čakalo nové bývanie, priatelia, zmena, dobrodružstvo. Len so školou bol trošku problém pri zosynchronizovaní učiva. To, že s ich otcom nie je všetko v poriadku, zistila napríklad Katka až v ôsmom ročníku. Ako najlepšiu žiačku ju vybrali do slávneho detského tábora Artek, ale potom jej riaditeľ povedal: Ty nemôžeš, lebo tvoj otec… „Prišla som domov, veľmi som sa na ten tábor tešila – otec, ty čo si mi to urobil…“ spomína. „Zareagoval ako vždy: zasmial sa, hodil rukou a mlčal.“
Život ho naučil pozorovať, vyhodnocovať a nechať si všetko pre seba. „Takto sa správal aj v spoločnosti. Ozval sa, až keď ho vyzvali,“ hovorí pán Cyril. Kvôli otcovi si vytrpeli všetci, ale nikdy mu to nezazlievali; *Oľga a Katka mali problém dostať sa na vysokú školu. Katku dvakrát neprijali do Bratislavy na medicínu, preto sa ortopédkou stala v Olomouci*; Oľgu prijali, je foniatrička, ale keď  vyšiel otcovi v reedícii Živý bič, vzali jej prospechové štipendium. „Do posledného dňa štúdia sme nevedeli, či ho dokončíme. Mohli nám ho stopnúť kedykoľvek,“ hovorí Cyril. Jemu zase z ničoho nič prestali uverejňovať poviedky v časopisoch, lebo zistili, koho je syn. Darmo sa popri vysokej usiloval aj na povinnej vojenskej príprave. Všetci absolventi mali čatára, len on ostal frajtrom, teda slobodníkom.
„Keď som sa na to pýtal veliteľa, povedal: toto sa nemá ukazovať, ale pozri. V mojom kádrovom posudku mal červeným podčiarknuté – otec menovaného bol to a to, neodporúčame udeliť hodnosť.“
Tú nakoniec dostal, ale pocit to nebol dvakrát príjemný. Postupne si deti zvykli aj na *pravidelné návštevy „tajných“*; stačilo, aby sa dostal do obehu leták písaný na stroji, a už mali ďalší dôvod navštíviť Urbana. Stroj mal, písať vedel a „milí“ okoloidúci radi pošepkali do tajného uška, že dlho do noci vysvecuje. Cyril sa neraz obšmietal okolo ich auta a premýšľal, či im vrazí klinec do duše, alebo bude lepšia petarda vo výfuku. „Cítil som krivdu, chcel som sa pomstiť.“
V cudzích vodách


Súrodenci zhodne tvrdia, že Milo Urban bol absolútne nezúčastnený na rodinnom živote. A to napriek tomu, že *sám mal veľmi zlé detstvo; otec mu skoro zomrel, mama sa znova vydala a s otčimom si nesadli*. Keď si nahovoril absolventku obchodnej akadémie Oravskopodzámčanku Žofku, neskôr učiteľku,   aby sa zaňho vydala, nedovolil jej pracovať.
„Mame povedal, že chce mať šťastnú a spokojnú rodinu, a tú naozaj mal. Inak bol *veľmi dobrý otec, veľmi sme ho ľúbili*,“ hovorí Cyril. Sestry prikyvujú. Najviac si ho užila Oľga. „Prvé roky nemal žiadne veľké problémy; bol synom hájnika, o lese vedel všetko a rád mi o ňom na spoločných prechádzkach rozprával.“
Mladším súrodencom už otca kradla redakčná robota. S Katkou chodieval na huby a synovi pravidelne opravoval pokazenú vzduchovku, lebo na novú nebolo. Neskôr ochorel. Mal *žalúdočné vredy a tie sa s ním ťahali celý život*. Nečudo. Podľa detí držal celú krivdu v sebe, nikoho tým nezaťažoval.
„Otec žil doslova ako mních,“ vloží sa do debaty Katka. „Čo si pamätám, celý život bol na diéte, jedával hlavne ,grisku´ a jednoduché oravské jedlá, kapustu, kyslé mlieko, zemiaky. Veľmi rád mal slivky, vždy v jeseni si dal tri-štyri na tanier do pracovne.“
Koncom vojny (1945) emigroval do Rakúska, kde sa dobrovoľne prihlásil do amerického koncentračného tábora s vnútorným presvedčením, že nič zlé neurobil. Front sa blížil a nik nevedel, čo bude s ľuďmi, ktorí či už dobrovoľne, alebo príkazom spolupracovali s režimom. Rodina ho nasledovala a v balíkoch posielala jedlo. „Inak by nám tam na tie vredy odišiel. Varili im iba repu.“
Američania sa s nikým nekašľali. „Mlátili ich, nechávali hladných, v zime, cez škáry videli zasnežené Alpy. Vtedy vážil 42 kilogramov,“ spomína Cyril. Potom Mila Urbana presunuli na Pankrác, dva roky bol vo vyšetrovacej väzbe, ktorá mu na zdraví nepridala.
„Nakoniec dostal iba pokarhanie pred ľudovým súdom, pretože naňho nič nemali. Práve naopak, svedčiť v jeho prospech prišli čestní židia, ktorým pomohol a zachránil ich.“
Spisovateľovi aj tak najviac pomohol Iľja Erenburg, Stalinov človek, ktorý ho dal pozdraviť po Rašlovi.
„Smial sa, čo to robia, veď Urban je komunista,“ spomína  Cyril. „Otec nebol komunista, nikdy nebol v žiadnej strane. Vždy sa pohyboval na pomedzí, po svojej čiare. Bol priveľmi tvrdohlavý, jeho sa nedalo strčiť do ,škatule´. Jedni hovorili, že kolaboroval s fašistami, druhí, že bol komunista. Nebol ani jedno, ani druhé. Otcov hlavný problém bol v tom, že vždy išiel svojou cestou, preto bol vždy bitý.“
Sám autor vyjadril svoj postoj k udalostiam takto: „Tušil som, že plávam v cudzích vodách, že improvizujem a imitujem, ale zároveň mi čosi šepkalo, že tie cudzie vody musia mať koniec – že ak sa nepoddám, raz ich prebrodím a tam kdesi nájdem seba, svoj vlastný hlas.“
Roky sa k autorstvu opery Krútňava, libreto ktorej vzniklo podľa jeho poviedky Za Vyšným mlynom, písalo iba meno autora hudby Eugena Suchoňa. Ten druhý bol „neznámy“.

*Ruské rozprávky prekladal pod menom Zoša Jablonská, lebo pod svojím nesmel*. Pre zdravotné problémy sa Urban čoskoro ocitol na tzv. invalidnej rente.
„My sme naozaj žili ťažko; často sme jedli len dary od dobrých ľudí. Mama bola šikovná a pomáhala, najmä v Chorvátskom Grobe, kde žili veľmi dobrí ľudia, so svadbami, učila ženy variť, piecť, alebo ak niekto ochorel,  vyliečila ho. A oni sa jej odvďačili napríklad výslužkou zo zakáľačky.“
Nikam sa nepchal


Milo Urban *písaval v noci, keď bolo ticho*. Poobede si ľahol na spomínanú váľandu a Cyril sa učil v jeho izbe.
„Dlho sa ukladal, pod hlavu si dal malý vankúšik, o chvíľu sa však zdvihol, vzal kus papiera, čo našiel na stole, urobil si poznámky, opäť sa dlho ukladal, znova vstal… Ten jeho oddych bolo vlastne intenzívne premýšľanie.“
Články aj vlastnú tvorbu písal najprv ručne.
„Veľmi pekným úhľadným drobným písmom a takmer vždy sa mu všetko zmestilo na list papiera, lebo aj o ten bola núdza. Potom to prepísal na stroji, poopravoval a znova prepísal na stroji. Jeho rukopisy boli čisté, stačilo ich poslať do tlačiarne.“
Deti ho rešpektovali, nerušili, bolo im jasné, že potrebuje   pokoj na tvorbu. Raz sa však za ním vybral malý Cyrko a dvere boli zamknuté – na čo  nebol zvyknutý.
„Vzal som kladivo a rozbil ich. Otec nás nikdy v živote neudrel, ale vtedy sa rinčiaceho skla tak zľakol, že som musel kľačať v kúte.“
Po vojne otec trávieval čas najmä doma. Pred ňou chodieval Pod viechu, kde sa stretávali umelci.
„Išli s mamou; jej kúpil jablko v čokoláde, on si dal pohárik vína, posedeli s básnikmi a prozaikmi. Keď cítil, že je odstavený, nepchal sa medzi nich. Oni chodili potajomky za ním.“
Živý bič
Svoj najslávnejší román Živý bič napísal ešte ako slobodný mladík, akoby vopred tušil, že aj jemu bude nad hlavou plieskať až do konca. Mal taký zvyk, že svoje diela dával čítať priateľom. Proti románu sa niektorí postavili hneď: neboli v ňom žiadne kroje ani ľudové tradície, ale vykreslil Slovákov ako revolucionárov. Štefan Krčméry sa proti nemu postavil s takou vervou, až Milo Urban vážne uvažoval o tom, že román hodí do Dunaja. Ako už býva naším „dobrým“ zvykom, museli ho, podobne ako neskôr napríklad skupinu Prúdy, uznať najprv v susednom Česku. Lebo my Slováci sme nikdy nevedeli doceniť samých seba. Živý bič vydavateľovi Mazačovi poslal Ján Smrek a tam hneď pochopili, aké skvelé dielo sa im dostalo do rúk.
„Česi mu podali pomocnú ruku. Len vďaka nim vzniklo okolo románu haló a to, čomu dnes hovoríme bestseller,“ hovorí pán Cyril.
Autor: Felícia Boronkayová

Werbeanzeigen

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s