ELENA MARÓTHY-ŠOLTÉSOVÁ

ELENA MARÓTHY-ŠOLTÉSOVÁ

Pekné svedectvo o živote Eleny Maróthy Šoltésovej vypracovala  na nete Monika V. Tento článok vychádza z toho, čo napísala.

Začína citátom: „Najzaujímavejší sú, boli i budú odjakživa ľudia sami. Pozorovať ľudí, bližších i ďalších a súdiť o nich, je odprvu do konca najsilnejšou pasiou človeka.“

Elena Maróthy-Šoltésová sa narodila v roku 1855 a na Troch kráľov  ako prvé dieťa do rodiny evanjelického farára Daniela Maróthyho v Krupine. Jej otec bol aktívnym členom skupiny štúrovských básnikov – pod pseudonymom Vrahobor Maškovský publikoval vlastenecké a ľúbostné verše v Orlovi tatranskom, Domovej pokladnici aj inde. Jeho manželka Karolína, rodená Hudcová, získala kvalitné vzdelanie v Zipserovej škole v Banskej Bystrici, aby sa slovami jej dcéry „na tie časy i svoj vek neobyčajne vzdelaná a veľmi pekná vydala do Krupiny ešte len šestnásťročná“. Elenka si svoju mamu veľmi neužila – prišla o ňu ako dva a pol ročná, jej otec sa zakrátko znova oženil.

Detské roky, aj prvé dotyky so školou prežila Elena v Ľuboreči v Novohrade. Prakticky zmýšľajúci rodičia sa snažili, aby  zvládla predovšetkým  jazyky, ktoré boli vtedy pre život vo vtedajšom Uhorsku nevyhnutné, a to maďarčinu a nemčinu . Preto ju ako deväťročnú poslali do maďarskej kalvínskej školy v Lučenci a o pol roka neskôr na nemecký ústav vedený Viedenčankou Žanetou Friedlovou. O ďalší rok sa Elenka Maróthy zdokonaľovala v nemčine vo Veľkej pri Poprade. Tu  sa v nej prebudil záujem o knihy a vzdelanie, ale vo vtedajšej spoločnosti bolo pre ňu nevyhnutné, aby sa dokázala postarať o domácnosť, takže týmto protirečením medzi hmotou a svojím vnútorným svetom dosť trpela.

„Ja radšej volím bohatý vnútorný život a chudobný zovnútorný ako naopak.“

Do rodiny Maróthyovcov  pribudli ďalšie deti – brat Ľudovít Michal a sestra Izabella Božena – Belka. Najstaršia Elenka po návrate domov sa stala sice vzdelanou, ale jednako len pomocnicou v domacnosti.  Okrem toho začala pociťovať odlišný prístup nevlastnej matky ku sebe a ku jej vlastným deťom – a otec, hoci ju mal nesmierne rád, pre pokoj v rodine sa do ich sporov radšej nemiešal.

Spriaznenou, chápajúcou dušou jej bola Ľudmila Hodžová-Hudcová, manželka jej ujca Maxima. Kým žila, podporovala jej záujem o štúdium,  keďže jej vlastná rodina na školy nemala dosť financií.
Snom Eleny Maróthy bolo súkromne sa pripraviť na učiteľskú dráhu,  ale rodičia  sa rozhodli, že sa musí vydať. „Muž jej života“ jej vstúpil do cesty na martinskom valnom zhromaždení Matice slovenskej v roku 1874, kam ju vzal otec. Keď ju martinský obchodník Ľudovít Michal Šoltés požiadal o ruku, bola zaskočená a nepripravená. Ako každé devätnásťročné dievča, mala úplne iné predstavy o svojom „vyvolenom“. Dlho sa radila s jediným blízkym človekom – otcom, a potom sa  pragmaticky, rozumovo rozhodla pre vydaj za „človeka poriadneho, čestného, v každom ohľade spoľahlivého – a k tomu Slováka z Martina!“ Jej rozhodnutie chorľavý otec podporoval, obávajúc sa o jej budúcnosť v prípade, že by zostala s macochou sama.

Ešte pred sobášom si vymohla od manžela sľub, že nebude (ako bolo zvykom) pomáhať v obchode. Tak sa jej teritóriom stala domácnosť a malé hospodárstvo pri nej. Aj tak bývala poriadne unavená, ale času na čítanie kníh mala predsa len viacej ako v rodičovskom dome.

Dvadsaťročná  sa  chystala na novú nepoznanú rolu – matky. Po narodení dcéry Elenky a o dva roky neskôr syna Ivana si začína zaznamenávať postrehy a príhody s deťmi, zachytáva na papier svoje uvažovania o ich danostiach, aj zábavné detské skomoleniny a filozofovania. Takto nebadane sa začala rodiť kniha Moje deti, ktorá bola neskôr preložená do viacerých európskych jazykov (Moje deti, dva životy od kolísky po hrob).

Elena Šoltésová sa hneď od svojho príchodu do Martina stala aktívnou členkou Živeny, neskôr podpredsedníčkou (1883), a napokon predsedníčkou (1894). Svoje sily a snaženia zamerala na realizáciu návrhu jej priateľky Terézie Vansovej – aby sa Živena starala o vzdelávanie slovenských dievčat. E. Šoltésová dobre poznala, ako bolia nenaplnené túžby po vzdelaní a s myšlienkou dievčenskej školy sa absolútne stotožnila. Až do vzniku Republiky československej to boli snahy márne, podobné bojom Dona Quijota s veternými mlynmi.
Od prvej polovice 80. rokov sa počíta začiatok jej spisovateľskej tvorby. Keď si v treťom zošite Slovenských pohľadov roku 1881 prečítala oznam vyhlasujúci anonymnú súťaž pôvodných slovenských prác, zaslala do redakcie svoju prvotinu Na dedine a – vyhrala. Po úspešnom začiatku by sme očakávali ďalšie dielka, no autorka mala iné starosti. Jej dcérka chorľavela, až nakoniec, osemročná, zomrela na tuberkulózu. Nešťastná matka siahla po písaní ako po terapii a rozhodla sa so svojimi pocitmi a myšlienkami podeliť v poviedke Umierajúce dieťa na stránkach Almanachu Živeny. Jej dielo malo rozličné odozvy. S. H. Vajanský ho kritizoval pre „nedostatočnú umeleckú výšku“, viac pochopenia vo svojej recenzii prejavil Jozef Škultéty. Do konfliktu s Vajanským sa dostala aj vtedy, keď sa pustila do spolupráce s českým časopisom Ženský svět, ktorého cieľom bolo (okrem iného) zbližovanie českých a slovenských žien. Šoltésová aj Vansová sa rozhodli spropagovať a odporučiť časopis slovenským ženám na stránkach Národných novín. Vajanský, ale aj Škultéty nemali veľmi chuť ich výzvu uverejniť. Okrem iného zastávali názor, „že sú to darobné veci s tým ženským „urovnoprávnením“, ženy že sú urovnoprávnené vo všetkom, čo im patrí, tieto časopisy že majú príchuť socialistickú a propagovanie ženskej rovnosti s mužom že je k tomu i protináboženské“. Reakcia redaktorov primala E. Šoltésovú k napísaniu veľmi zaujímavej úvahy Potreba vzdelanosti pre ženu, zvlášť zo stanoviska mravnosti, ktorú jej vydal S. H. Vajanský v Letopise Živeny II. Formuluje v nej premysleným spôsobom názory, ktoré boli na koniec 19. storočia v slovenskom prostredí veľmi smelé. Okrem iného aj: „Veľká sila ducha sama v sebe, jestli nie sú tam iné vady, nie je ženskosti na ujmu; práve tak ako vrelý a nežný cit, atribút ženskosti neumenšuje, ale zvyšuje cenu práve i najmužnejšieho muža. V novej dobe žena prichádzajúca k sebapovedomiu viní muža, že od vekov k svojmu pohodliu držal ju v istej poddanosti, v hmotnej i duševnej odvislosti a nedospelosti, následkom čoho zakorenili sa jej isté otrocké vlastnosti a v duševnom ohľade vôbec zaostala.“
Terézia Vansová a Elena Šoltésová si vo svojej korešpondencii ironicky vymieňali názory „o našich veliteľoch, ktorí sú v skutočnosti len „vypchaté levy“. Od Vajanského mnoho čakať nemôžeme, to je tiež jeden z oných „lvu“.“ Bolo to však tragické konštatovanie, lebo Vajanský bol nielen formálnym tajomníkom Živeny, ale rovnako aj formálnym redaktorom časopisu Živena. Elena Šoltésová napriek odvážnym myšlienkam a činom nebola typom sufražetky bojujúcej za ženské práva najsilnejšími kalibrami. Jej práca a „boj“ boli také ako ona sama – skôr tiché a nenápadné, distingvované, premyslené a hlavne stáli na reálnych základoch. Šla trpezlivo za svojimi cieľmi: vzdelanie, kultúra a práca pre ženy. Keďže uhorská vláda nemienila povoliť slovenským dievčatám ich vlastnú školu, snažila sa Šoltésová prinášať im poučenie i zábavu aspoň na stránkach časopisov Dennica a Živena, ktorých bola redaktorkou. Na jej podnet spolok Živena, po viacerých úspešných výstavných podujatiach slovenských výšiviek doma i v zahraničí, založil samostatnú účastinársku (akciovú) spoločnosť Lipa (3.8. 1910) pre organizáciu obchodu a výrobu výšiviek.
Táto výnimočná žena sa venovala nielen organizačnej a redaktorskej práci, ale pokračovala aj v písaní – jej román Proti prúdu (1894), vydaný vlastným nákladom, pritiahol pozornosť laickej i odbornej čitateľskej obce. Po ňom nasledovali črty, zamyslenia, novely.
V roku 1911 stratila Elena Šoltésová syna, o štyri roky neskôr manžela. Zostala sama, ale určite nie osamotená. Roky po vzniku samostatného československého štátu boli aj pre Elenu Šoltésovú obdobím, keď sa konečne zrealizovali jej túžby: 18. septembra 1919 bola v Martine otvorená prvá slovenská vyššia škola pre ženské povolania a popri nej aj päťmesačná škola gazdinská. Bol to len začiatok – po celom Slovensku začali vznikať pobočky Živeny a z ich iniciatívy školy a vzdelávacie kurzy pre dievčatá a ženy. Hoci starší vek so sebou prinášal aj choroby, predsa boli medzivojnové roky pre Elenu Šoltésovú tvorivým a plodným obdobím. Jej práce vychádzali na Slovensku (zobrané spisy od roku 1921), v Čechách, v Chorvátsku, vo Francúzsku, aj inde. V roku 1930 vyšla v Mníchove kniha Elgy Kernovej Führende Frauen Europas. Predstavila v nej dvadsaťpäť Európaniek, ktoré sa zasadzovali za všímavosť voči ženskej práci. Zaradila medzi ne aj Elenu Maróthy-Šoltésovú. Tak sa ocitla v spoločnosti poľskej poetky Nalkowskej, viedenskej chemičky Mony Spiegelovej a ďalších výnimočných žien.
Okrúhle narodeniny v roku 1925 s ňou slávili Živeniarky z celého Slovenska, osobným listom ju do sídla v Topoľčiankach pozval prezident T. G. Masaryk s dcérou Alicou.

Zanedlho ju listom oslovil profesor Albert Pražák zo Slovenskej univerzity v Bratislave: univerzita ju chcela poctiť za jej celoživotné dielo doktorátom h. c. Elena Šoltésová ponuku odmietla: „Doktorát patrí iba študovaným ľuďom, ktorí dlhé roky sa trudili, aby svojou vedou prispeli národu a svetu, a nie spisovateľke, ktorá vcelku len málo napísala.“

Obdivovatelia v Krupine jej odhalili pamätnú tabuľu na rodnom dome, Jednota slovanských žien v Prahe jej ponúkla čestné predsedníctvo II. Všeslovanskej besedy. Pocty a pozvania ju tešili, no čoraz menej opúšťala dom v Martine, vysoký vek a choroba oka jej to nedovoľovali.

Po roku 1935 bývala u krstnej dcéry Oľgy Delingovej, neskôr jej svoj dom ponúkla Želmíra Jesenská, neter jej sesternice, v posledných mesiacoch sa o staručkú pani starala aj Anna Kostková-Kukorelliová. Tá spomína na 11. február 1939, posledný pozemský deň Eleny Šoltésovej: „Prvý raz v živote vidím unikať dušu, ktorá mi je tak blízka, drahá. Slabo mi zašepká: „Oblok otvor, príde mi návšteva – Vansová príde.“ Vyhoviem…“
Elenu Maróthy-Šoltésovú pochovali na Martinskom (dnes národnom) cintoríne 14. februára 1939.
„S vekom pominie právo, aspoň zovňajšie právo na to šťastie, ktoré z lásky pochodí – ale žiadosť po ňom nechce pominúť. To je krutá nezrovnalosť osudu.“
E. M. Šoltésová

Werbeanzeigen

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s