Knižnica: vlastná Prečítané: máj 2024 Počet strán: 326 + niekoľko strán tabuliek Preklad: z francúzskeho originálu preložila Katarína Kenížová Vydavateľstvo: Smena, vydavateľstvo SÚV SZM v Bratislave, 1988 Druh knihy: biografia
Pokúšala som sa nájsť niečo o spisovateľke Anne Delbéoovej, ale našla som ju len ako herečku a v tom, čo napísala, táto kniha uvedená nebola. Camille Claudelová bola sochárka, ale v knihe nie je ani jedna fotografia jej diela. Autorka skáče z jednej témy na druhú, nič nedotiahne do konca, píše, ako keby sa chcela priblížiť maliarskym impresionistom, ale je hrubá, vulgárna a ja mám jej knihy doslova „po krk“. Nikdy som nezahodila prečítanú knihu, ale túto určite zahodím.
Podľa wikipédie sa Camille Claudelová narodila v roku 1864 a zomrela v roku 1943. Bola francúzska sochárka a grafička. Jej mladší brat bol básnik a diplomat Paul Claudel.
„Keď okolo roku 1884 začala Claudelová pracovať v Rodinovej dielni, stala sa jeho zdrojom inšpirácie, modelkou, dôvernou priateľkou a milenkou. Nikdy nežila s Rodinom spoločne, pretože on nebol ochotný ukončiť dvadsaťročný vzťah s Rose Beuretovou, nikdy Rodinovi neporodila dieťa, hoci s ním bola tehotná. Podľa knihy od spisovateľky Anne DelbéeovejOsud jednej ženy, svoje nenarodené dieťa stratila pri nehode a táto tragédia ju uvrhla do hlbokej depresie. Aféra rozrušila aj jej rodinu, hlavne matku, ktorá vždy nesúhlasila s jej umeleckou kariérou. Pod vplyvom sporov opustila rodinný dom. V roku 1892, možno po nechcenom potrate, ukončila svoj intímny vzťah s Rodinom, hoci sa stále až do roku 1898 pravidelne vídali.
Začiatkom roka 1903 vystavovala svoje dielo na Salóne. Jej práca bola podobná svojim duchom Rodinovym dielam, ale odhaľovala vnútornú lyriku a imagináciu, najmä v známych sochách: Bronzovom valčíku (1893). Vo Veku dospelosti (1900) je zreteľná mocná alegória odpútavania sa od Rodina. Claudelovej onyxová a malá bronzová Vlna (1897) bola vedomým zlomom obdobia, kedy sa inšpirovala Rodinom, s výtvarnou kvalitou celkom odlišnou od „heroického“ cítenia jej predošlých prác. S Rodinom naposledy spolupracovala na pomníku spisovateľa Balzaca. Uvádza sa, že obliecť sochu do mníšskeho rúcha bol jej nápad. Na začiatku 20.storočia priťahovala mecenášov, obchodníkov a zažívala obchodný úspech, ktorý však nemal dlhé trvanie.
Od novembra 1905 sa jej duševné zdravie menilo k horšiemu.V roku 1906 zničila mnoho zo svojich sôch a na dlhé obdobie ju prenasledovala paranoja. Obvinila Rodina z krádeže nápadov a z prípravy svojej úkladnej vraždy. Po svadbe svojho brata (1906), ktorý ju dovtedy podporoval a po jeho návrate do Číny, žila osamotená vo svoje dielni.“
Hospitalizácia v liečebni pre duševne chorých
Otec, ktorý schvaľoval umeleckú kariéru svojej dcéry sa snažil všemožne jej pomáhať. Finančne ju podporoval až do svojej smrti v roku 1913. Jeho dcéru o smrti otca nikto neinformoval. Po matkinom zásahu ju intervenujú na psychiatrickej klinike v Ville-Évrard. Aj keď na protokole o prijatí je napísané, že bola hospitalizovaná na základe vlastnej žiadosti, formulár podpísal len lekár a jej matka.
V roku 1914 z dôvodu evakuácie pred postupujúcimi nemeckými jednotkami nemocnicu premiestnili do Enghien. 7. septembra 1914 Camille spolu s množstvom ďalších žien premiestnili do blázinca Montdevergues v Montfavet, šesť kilometrov od Avignonu. Na protokole o prijatí do ústavu podpísanom 22. októbra 1914, je zaznamenané, že pacientka trpí „sústavným delirióznym stihomamom založeným na mylnom chápaní skutočnosti a imaginácie“.
Matka zakazovala, aby jej dcéra dostávala iné listy než od brata.. Časom personál liečebne pravidelne odporúčal Claudelovú prepustiť, ale matka neoblomne odmietala. 1. júna1920 psychiater Dr. Brunet poslal matke list s odporúčaním, aby sa pokúsila dcéru včleniť do rodiny, list však zostal bez odpovede.
Paul Claudel, jej brat, ju niekoľko rokov navštevoval, ale o svojej sestre hovoril len v minulom čase.
Camille Claudelová zomrela 19. októbra 1943 v liečebni Montfavet , kde prežila 30 rokov. Matka, ktorá zomrela 20. júna 1929, dcéru v liečebni ani raz nenavštívila. (Niektoré biografie uvádzajú, že matka zomrela v roku 1920). Camille Claudelová je pochovaná na cintoríne Monfavet.“
Deti pod mesiacom
Každá kapitola začína úryvkom niektorej básne od Paula Claudela. Niekoho možno nadchýnajú, mne sa nepáčia. Prečo svoju sestru nevzal z blázinca domov? Prečo o nej „hovoril v minulom čase“? Bál sa, že mu „naruší“ ten jeho svet? V knihe sa vôbec neuvádza, že by sa oženil. Skôr, že inklinoval „ku kláštoru“, ale to bol jeho spôsob písania, nie je spôsob života. Ako deti si však títo dvaja rozumeli. Za každou kapitolou je uvedený „List z psychiatrie“ a ani z jedneho necítiť „chorú ženu“. Práve naopak. Pýta sa domov. Už ako dieťa sa podľa tejto knihy stretávala s matkinou nenávisťou. Nechcela ju. Jej prvé dieťa bol chlapec, ktorý po dvoch týždňoch zomrel a ona sa z toho nevedela spamätať. Začali sa s mužom hádať. Nerozumeli si, lebo on svoju dcéru doslova zbožňoval a ona v nej videla iba zlo. Camille krívala, ale bola pekná a ľudia ju mali radi. Napriek jej tvrdohlavej povahe. Mala dvanásť rokov, keď začala „tvoriť“.
Horiaci ker
Otec hovorí, že „Camille bude sochárka, Louise je klavírna virtuózka, Paul pôjde na vysokú školu. Na začiatku školského roku vás presťahujem do Paríža… a ja budem bývať sám, stravovať sa budem v hoteli a za vami budem chodievať každú nedeľu.“
/strana 49/
Jeho žena s tým nesúhlasí, lebo sa veľkého mesta, v ktorom nikoho nepozná, bojí.
Paríž
„Camille sa až chveje od radosti. Tu sa niečo robí. Tu pocíti, že žije. To nič, že je špinavá, to nič, že všetko opustila, ticho, les, a dokonca aj Ozrutáňov kopec. Tu si nájde iného obra. Sama ho postaví voči týmto ľuďom, čo sa náhlia so sklonenou hlavou. Tu postaví proti veľkému hlučnému monštru svoje hrozivé a veľké dielo…“
/strana 55/
List zo psychiatrie
„… Chcem odtiaľto odísť čo najskôr… Neviem, či ma tu zamýšľaš nechať, ale je to pre mňa veľmi kruté…! Keď si pomyslím, že v Paríži je tak dobre a že sa ho musím vzdať kvôli nejakým vrtochom, čo ste si vzali do hlavy… nenechávaj ma tu celkom samu…“
/strana 61/
Jacopo Della Quercia
„Mnohí sa chudáka Rodine zastávajú. Veľmi na neho útočili. Jeho prvá veľká socha Kovový vek vyvolala veľa protichodných názorov. Mnohí spomedzi členov poroty si mysleli, že ju odlial priamo zo živého modelu. Chudák! Pracoval na nej vyše pol druha roka! Minul všetky svoje neveľké úspory. Ako hrozne ho podozrievali! Bolo mu z toho do plaču!“
/strana 71/
„Camille myslí so sympatiami na starého sochára, ktorého tak nechutne napádali.“
/strana 71/
Monsieur Rodin
„Tento ťažkopádny, neistý človek, len čo sa rozhovorí o sochách, je odrazu stručný a pohotový. Akoby vyrástol. Prebudí sa v ňom autorita, nečaká energia… Nikto jej tak nikdy neporadil. Rodin sa nespolieha na náhodu. Úžasný praktik… Rodinove postrehy prichodia Camille geniálne. Vládne nad životom.“
/strana 77/
Ateliér
Rodinov otec zošalel a zomrel v blázinci. Jeho syn, ktorého ale neuznal za svojho, je alkoholik. Žije so ženou, ktorú miluje, ale nikdy sa s ňou neoženil a tiež má popri nej frajerky. Modelky mu pózujú nahé. Zapáči sa mu Camille, v ktorej vidí budúcnosť veľkej sochárky. Pozve ju do svojho ateliéru.
Úsvit
„Paul má sedemnásť rokov. Zapísali ho na vysokú školu politickú, študuje právo.“
/strana 99/
Brána pekiel
Rodin sa do svojej žiačky, ktorá je od neho o toľko rokov mladšia, zamiluje. On má 45, ona 20. Bol kedysi v kláštore a odišiel odtiaľ. Ale – skutočne mu z viery nič neostalo? Spraví si z Camille milenku.
Nezlomná viera
Sestra Louise je pohoršená tým, čo Camille robí. „Celý Paríž o tom hovorí. Pózuje mu. Choď si pozrieť Bozk, otec. Robí nám handbu. Budem mať šťastie, ak sa raz vydám.“
/strana 136/
Utorky
„Socha čupiacej mocnej ženy. Matka by povedala „obscénne“… Zohnutá žena, nevidieť jej hlavu. Rodin podíde k nej. Camille ju vytvorila vlastnými rukami, ona vymodelovala sadru. Takú pôsobivú ako jeho Myšlienka, takú nemilosrdnú ako Bozk, tentoraz ona predviedla, ako dobre pozná telo, model.“
/strana 151/
Zámok Islette
Camille je tehotná a hoci sa veľmi na dieťatko teší, potratí. „Pôvabný renesančný zámok Islette… Bolo jej tam dobre, hoci pochybovala, že tam ukryje, zatají svoju ťarchavosť. Čo na tom! Už mesiac žila ako pustovníčka, bola šťastná, modelovala, kreslila, bolo pekne a dieťaťu to prospievalo – tomu dieťaťu, ktoré sa malo ponášať na ňu a naňho – okamit opätovanej večnosti, budú žiť naveky, znásobení.“
/strana 184/
List zo psychiatrie
„… odmietaš ma prichýliť vo Villeneuve. Nespravila by som škandál, ako si myslíš. Bola by som šťastná, že som opäť začala žiť obyčajným životom, nech by som robila čokoľvek. Už by som sa neodvážila ani pohnúť, toľko som trpela. Vravíš, že by som potrebovala niekoho, kto by ma obsluhoval. A načo? Nikdy v živote som nemala slúžku…“
/strana 205/
Mesto
„Paul sa mal čoskoro vrátiť.. Je preč už vyše roka. V novom svete. V Amerike.“
/strana 221/
„Camille má tridsať rokov. Otec sa pozerá na vysokú postavu. Obdivuje ju. Úspech za úspechom. Na poslednom Salóne zasa zožala úspech. Lietajúci boh, Portrét mladej kastelánky. Má objednávky. Už nie je chorá.“
/strana 221/
Klebetnice
„Ako si zaobstarať kilá hliny, ako získať blok mramoru, čím zaplatiť lekára? Sochy sa nerobia podľa myšlienok. A podľa modelov zase nestačí len spracovať hlinu, potrebuje pec na vypaľovanie, musí odlievať, potrebuje reprodukcie. S Rodinom si často pripomínali krutý paradox: hovorí sa o nových tvaroch, o otrockých kópiách, o klasickom štýle, o moderne, a na druhý deň musí umelec riešiť otázku peňazí.“
/strana 229/
Prekypuje nadaním ako muž
„Ona a on. Jediná obojpohlavná bytosť. Spojili sa, splynuli – dva veľké zvery pekla! Objatie – nie, ako nazval tú sochu? Nadvláda! To ona vládne a objíma muža, korisť, ktorej sa zmocní. Vysvetlil jej dvojitý zmysel. Camille si predstaví tú sochu, 1885, škandály okolo Rodina! Do toho, hore hlavu! Žena ho opäť obrní. Camille napíše Rodinovi.“
/strana 240/
List zo psychiatrie
„… toto je už naozaj prikruté…! Odsúdiť ma na doživotné väzenie, aby som sa ničoho nedomáhala! To všetko pochádza z diabolského Rodinovho mozgu. Mal iba jedinú utkvelú myšlienku, že keď zomrie, postavím sa na vlastné nohy ako umelkyňa a budem znamenať viac ako on, mal ma prísť schmatnúť do svojich pazúrov aj po smrti, ako to robil celý život. Muselo sa tak stať, aby som bola nešťastná, či je mŕtvy, či živý. Dokonale sa mu podarilo dosiahnuť, aby som bola pre neho nešťastná, a to teda som…! Už ma nesmierne otravuje to zotročovanie…“
/strana 272/
Camille ničí svoje sochy a obviňuje Rodina, že ju chce zavraždiť. Po štrnástich rokoch v blázinci, sa „nahlas dožaduje slobody.“
Astrid Lindgrenová: Zbojníkova dcéra Ronja
Knižnica: vyradená kniha z knižnice v Dolnom Kubíne
Prečítané: apríl 2024
Jazyk: slovenský
Preklad zo švédskeho jazyka: PhDr. Jana Rakšányiová 1989
Počet strán: 155
Vydavateľstvo: Mladé letá, slovenské vydavateľstvo kníh pre mládež
Druh knihy: čítanie pre mládež
https://sk.wikipedia.org/wiki/Astrid_Lindgrenov%C3%A1
Astrid Lindgrenová sa narodila vo Vimmerby v roku 1907 a zomrela v Štokholme v roku 2002. Bola úspešnou švédskou autorkou kníh pre deti. Okrem príbehov pre deti písala aj romány, poviedky, divadelné hry, poéziu, filmové a divadelné scenáre. Jej knihy boli preložené do 70 jazykov v 100 krajinách sveta. V roku 1958 dostala cenu Hansa Christiana Andersena, ktorá je považovaná za najvyššie možné ocenenie autorov detských kníh.
Mnoho jej kníh bolo inšpirovaných vlastným detstvom, ktoré strávila na farme svojho otca Samuela Augusta Ericssona.
V roku 1923 začala pracovať v lokálnych novinách, ale do dvoch rokov otehotnela so ženatým kolegom a bola nútená pod tlakom okolia odísť z domova. V Kodani 4. decembra 1926 porodila syna Larsa, ktorého pre nedostatok financií dala do pestúnskej rodiny. Potom odišla do Štokholmu, kde začala pracovať ako sekretárka. V apríli 1931 sa vydala za Stura Lindgrena, čo jej umožnilo zobrať si späť svojho syna. 21. mája 1935 sa jej narodila dcéra Karin. Od roku 1937 pracovala ako stenografka pre švédskeho profesora kriminalistiky Harry Södermana. Táto práca ju inšpirovala k románu o Kalle Blomkvistovi.
Najslávnejšia Lindgrenovej postava Pipi Dlhá Pančucha vznikla z príbehov, ktoré rozprávala svojej dcére pred spaním. Kniha sa rýchlo stala veľmi úspešnou a urobila z Lindgrenovej medzinárodne známu spisovateľku.
Astrid Lindgrenová aktívne podporovala detské práva a práva zvierat, ako aj práva menšín.
V roku 2002 po jej smrti švédska vláda zaviedla cenu Astrid Lindgrenovej pre spisovateľov detskej literatúry.
Zbojníkova dcéra Ronja
Prvá kapitola
Čítala som jej najznámejšiu knihu Pipi Dlhá Pančucha, aj som videla úspešné sfilmovanie tohto diela, ale jej Zbojníkova dcéra Ronja ma nezaujala. Možno preto, že už dávno nemám jedenásť rokov a nepatrím do kategórie detí, ktorým by sa táto kniha páčila. Ale podľa mňa skutočnosť, že bola medzi vyradenými knihami tiež svedčí o nezáujme čitateľov.
„Tej noci, keď sa Ronja narodila, vyčíňala v horách búrka. A veruže, keď v Mattisovom lese rachocú hromy a blesky, čo len má nohy, zalezie do dier a brlohov. Taký nečas majú rady iba zlé divožienky. Aj teraz sa pištiac, vreštiac, s jasotom preháňali ponad zbojnícky hrad v Mattisovom lese. To však veľmi rušilo Lovisu, ktorá mala práve priviesť na svet dieťatko. Preto povedala Mattisovi: „Odožeň tie divožienky, lebo keď tu nebude ticho, nebudem počuť, čo spievam.“
/strana 7/
Na Mattisovom hrade žilo a zbojníčilo dvanásť zbojníkov. Všetci netrpezlivo čakali, aké dieťatko sa sem narodí. „Najnedočkavejší bol Per Smrtihlav: „Som už starý a dlho tu nebudem. Ale rád by som ešte, skôr ako navždy zavriem oči, uvidel nového zbojníckeho kapitána.“
/strana 7/
Ale nenarodí sa chlapec. Je to dievčatko a dostane meno Ronja. Všetci to dieťa milujú, ale jej otec, zbojnícky kapitán, ju miluje najviac: „Dieťa moje, v týchto drobných rúčkach už držíš moje zbojnícke srdce,“ povedal. „Nechápem, ako je to možné, ale je to tak.“
/strana 8/
Druhá kapitola
Ronja rástla a objavila svet v lese. Celé dni trávievala behaním popri šumiacich stromoch, plávala v studenej vode jazierka, hľadela na lekná, načúvala zvukom vôkol seba. A bola šťastná. Astrid Lindgrenová vkladá do tejto knihy celý rad čarodejných bytostí ako napríklad nebezpečných divožienok, či chlpatých „chlpazlíkov“, ktoré boli pre človeka nebezpečné. Mattis ju chránil, pokiaľ mohol, ale postupne sa aj Ronja naučila obrániť sa. „Na hrade objavila tajné chodby, v lese našla ukryté chodníčky, všetko vysnorila a všade sa vyznala.“
/strana 20/
Tretia kapitola
Ronja sa stretáva s Borkom, krásnym a mocným Undisiným synom. So synom druhého zbojníckeho kapitána, s ktorým bol jej otec „na nože“.
Štvrtá kapitola
Nad priepasťou medzi dvoma časťami hradu sa stretnú obidve skupiny zbojníkov, ktorí sa navzájom tak strašne nenávidia, hoci ich kapitáni kedysi v detstve spolu veľmi dobre vychádzali. „Počúvaj ma, Mattis,“ začal Bork. „V mojom lese sa už nedalo dlhšie žiť. Tam sa to len tak hmýri hajdúchmi a niekam som sa predsa musel so ženou a deckom aj s mojimi zbojníkmi uchýliť.“
/strana 35/
Piata kapitola
Ronja odmieta stať sa kapitánom zbojníkov. „Z toho bol Mattias veľmi nešťastný. Nejako ju musí presvedčiť, že to, čo robí, je dobré a správne.“
/strana 43/
„Potom prišla zima. Snežilo, fúkal severák a mráz premenil Ronjin les na bielu nádheru, najkrajšiu, akú kedy ľudské oko videlo.“
/strana 47/
Šiesta kapitola
„Ronja po prvý raz v živote ochorela. Ráno na to, ako sa vrátila z nebezpečného výletu do lesa a v to ráno, ktorého sa už nemusela dožiť, sa zobudila s vysokou horúčkou a na vlastné prekvapenie zistila, že vôbec nemá chuť žiť tak, ako žila doteraz.“
/strana 53/
Siedma kapitola
Ronja sa stretáva s Birkom, s ktorým sa hlboko a vrúcne spriatelila. S chlapcom z nepriateľského tábora zbojníkov. Ale Birk je dnes celý vychudnutý. Minuli sa im zásoby jedla. Ronja mu potajomky nosí zásoby. „Každý deň mu nosievala mlieko a za vrecúško hrachu, ktoré Birk potom potajme strčil do Undisinej poloprázdnej či skoro prázdnej komory.“
/strana 64/
Osma kapitola
Ronja a Birk si skrotia koníky.
Deviata kapitola
„Nezhody medzi Mattisom a Borkom jej život veľmi strpčili. Dúfala, že toto nepriateľstvo časom samo od seba odumrie. Lenže ono sa teraz ešte väčšmi upevnilo.“
/strana 75/
Desiata kapitola
Mattis sa zrieka svojej milovanej dcéry, keď zistí, že sa zaľúbila do syna jeho úhlavného zbojníckeho nepriateľa. Mladí žijú spolu v lese v Medvedej jaskyni a ich matky sa snažia prilákať ich späť domov.
Dvanásta kapitola
Žiť v lese je nebezpečné. Birk si myslel, že mu medveď zabil Ronju, ale „medveď ju nezabil a nezobrali mu ju ani Mattis, ani divožienky.“
/strana 104/
Trinásta kapitola
Konečne sa oteplilo. „.. Lump a Divoch za Ronjou a Birkom bežali, len čo ich uvdeli. Cválať jeden vedľa druhého s jazdcom na chrbte sa im stalo kažodennou samozrejmosťou. A naháňať sa krížom-krážom po lese zae spôsobovalo veľkú radosť Birkovi a Ronji.“
/strana 111/
Štrnásta kapitola
Lovisa posiela deťom do Medvedej jaskyne chlieb. „V lese sa len tak hemží hajdúchmi, Peljeho chytili a teraz sedí o chlebe a o vode v richtárovej temnici. Zatvorení sú tam aj dvaja Borkovi chlapi a richtár sa zaprisahal, že do roka a do dňa polapá všetkých zbojníkov v Mattisovom lese a trest že ich neminie.“
/strana 115/
Pätnásta kapitola
Ronjina mama prišla dcéru volať domov. Jej otec plače za ňou každú noc, ale pokoriť sa nechce. „Keď jesienky vyliezajú z podzemných skrýš a spievajú, môže si byťž človek istý, že ondelho príde jeseň. A hneď za ňou zima, hujujúj!“
/strana 130/
Šestnásta kapitola
Mattis si prišiel do Medvedej jaskyne pre dcérku: „Lovisa mi povedala, že sa domov vrátiš, iba ak ťa o to poprosím…“
/strana 133/
Bolo by najmúdrejšie, keby sa Mattisovi a Borkovi zbojníci spojili, lebo inak richtár s hajdúchmi nad nimi zvíťazia a všetkých ich pochytajú.
Sedemnásta kapitola
Zbojnícky kapitán Bork a zbojnícky kapitán Mattis sa konečne dajú dokopy. „… ako večer ubiehol, začali sa aj Mattis s Borkom bratať. Ako tak sedeli vedľa seba za vrchstolom, spomínali si, raz so smiechom a inokdy plačky, na detstvo, keď sa spolu hrávali tak, že v svinskom chlieve naháňali potkany.“
/strana 145/
Osemnásta kapitola
Per Smrtihlav zomrel. Ronja na jar znovu odíde do Medvedej jaskyne za Birkom. „Je skoré ráno. Krásne ako prvé jarné ráno. A tu už prichádzajú cez svoj les noví obyvatelia Medvedej jaskyne a navôkol nich kypí jar vo svojej najkrajšej nádhere. Ožívajú stromy, kríky i voda, lesom sa ozýva šum, spev, čvirikanie, žblnkanie i trilkovanie, všade znie divá jarná pieseň.“
/strana 154/
Marc Levy sa narodil 16. októbra 1961 v Boulogne-Billancourt, Francúzsko. Je francúzsky spisovateľ a filmový producent. Je synom spisovateľa Raymonda Lévyho, ktorý bol deportovaný do Dachau vo vlaku Fantôme a prežil druhú svetovú vojnu.
Po štúdiu na univerzite v Paríži-Dauphine a niekoľkoročnej práci podnikateľa sa Marc Levy stal spisovateľom na voľnej nohe. Teraz žije so svojou partnerkou a synom v New Yorku. Niektoré jeho romány boli sfilmované.
Jeho knihu Sieben Tagefür die Ewigkeit som počúvala v nemčine a veľmi sa mi páčila.
alebo
Lucas je neodolateľný, zvodný a prefíkaný, Sofia je nadpozemsky krásna, dobrá, obetavá a nežná. Boh a Lucifer sa hádajú, komu patrí svet. Aby sa táto otázka raz a navždy objasnila, uzavrú stávku: každý pošle na Zem svojho najlepšieho agenta. Majú presne sedem dní na to, aby premenili svet buď na nebo na zemi, alebo na čisté peklo. Dejiskom celej veci je San Francisko.
Lucas, najlepší muž z Luciferovho štábu, vyráža vo svojom čiernom obleku a širokým úsmevom robiť ľuďom zo života peklo. Teší sa, keď sa deje niečo zlé a podporuje všetko, čo sa Bohu určite páčiť nebude. On sám sa pričiní o zvýšenie počtu zlých vecí. S radosťou kradne najmä autá a preháňa sa v nich po svete.
Na priateľského poslíčka v reštaurácii doslova „šteká“ a šéf firmy A & H, kde pracuje, sa zapletie do škandálu, ktorý ho napokon stojí život.
Sofia pracuje ako bezpečnostná sila pre prístavných robotníkov na Pier 80. Venuje veľa pozornosti a lásky všetkým ľuďom, ktorých stretne. Je ustavične „na nohách“, pomáha, hľadá, zachraňuje, rieši. Chodí napríklad k malému onkologickému pacientovi Thomasovi, ktorý leží v mestskej nemocnici. Spritelí sa s tulákom Júliusom, ktorý žije pod mostom pri prístave.
Ona sama žije v dome Reine, staršej dámy, ktorá nikdy nemala vlastné dieťa a so Sofiou si výborne rozumie. Páčili sa mi jej repliky. Na konci knihy sa ukáže, že bola zamilovaná do „kontrolného anjela“, ktorým bol Július. Ten ju potom s láskou prišiel odprevadiť do večnosti.
Stávka medzi Bohom a satanom sa však vymkne kontrole, keď sa Sofia a Lukas stretnú. Lukas je prekvapený tým, čo sa s ním deje, je Sofiou nadšený, ale uvedomuje si, že ona je od neho ďaleko. Sofia mu neverí, na jeho pozornosti reaguje opatrne, alebo skôr ustráchane a negatívne. No napriek jeho temnej aure mu nemôže uniknúť – niečo ju k nemu stále priťahuje. Zistia síce, že sú z celkom iných „svetov“, ale vzájomnému vzťahu lásky sa neubránia. Majú však len pár dní, aby sa pokúsili svoju situáciu vyriešiť. Ale ako? Sofia nemôže do pekla, Lukas sa nedostane do neba. Tak? Kam s nimi? Na 7. deň majú byť obaja opäť „odvezení domov“. Musia sa rozdeliť.
Sofia sa rozpráva s Bohom. „Čo je láska naozaj?“ Boh: „Najkrajšia vec, akú som stvoril… ale… stvoril som lásku ja, alebo láska stvorila mňa?“
Sofiina kamarátka Matilde, ktorá pracuje ako čašníčka, ako prvá zbadá Lucasa. Hneď sa je zapáči, ale Sofia ju pred ním varuje. Sofia je anjel, ktorý už „zďaleka“ cíti temno v duši inej bytosti. Keď kaviareň, v ktorej pracovala, vyletí do povetria, Sofia prosí Boha, aby Matilde zachránil, lebo už tak veľa spravila na ceste k dobru a obrátenia sa. Matilda sa dostane do nemocnice, ale už po pár dňoch „na kolenách“ Sofiu prosí, aby ju odtiaľ zobrala, lebo sa tam zadusí. Ten nemocničný „zápach“ jej pripomínal drogy a čas, kedy ich brala.
Sofia ju z nemocnice zoberie a prichýli ju v byte, v ktorom sama býva. Nemôže jej však poskytnúť celodennú starostlivosť, lebo je plne vyťažená svojou prácou, a tak poprosí o pomoc majiteľku ubytovne Reni.
Sofia nedokáže inšpektorovi, ktorý výbuch plynu v kaviarni vyšetruje, vysvetliť, odkiaľ vedela, čo sa stane, keď krátko pred výbuchom, posielala ľudí rýchlo preč. Už vtedy sa stretáva s Lucasom, ktorý jej vyjadruje sústrasť s bolesťou jej priateľky, ale my, ktorí dej sledujeme, máme pocit, že ten výbuch bol výsledkom jeho práce.
Presne tak ako všetky machinácie, ktoré Lucas urobil vo firme A&H, v ktorej sa dovtedy pokojne spolupracujúci majitelia tak rozhádali, že ohrozili existenciu celej firmy a následne tým zneistili aj celý trh s predajom a kúpou pozemkov, ani nehovoriac o ľuďoch, ktorí kvôli tomu stratili buď svoju prácu, alebo aj všetky peniaze, ktoré do firmy a jej akcií investovali. To vyvolalo vzbury a nepokoje, pri ktorých musela zasahovať polícia.
Sofia vraví Júliusovi, že je unavená, deprimovaná, že sa cíti neschopná a slabá. Ako možno ľuďom pomáhať, keď si ustavične robia navzájom zle? A Július, ktorý vyšiel z jednej takej nehody s boľavou nohou jej hovorí, že jej úsmev má silu sprostredkovať ľuďom nádej.
Sofia sa dozvie, že Lukas js vyslanec Lucifera, ale on, ktorý je už totálne zaľúbený do anjelskeho dievčaťa, prosí o „druhú šancu“. „V kontakte s tebou strácam svoju moc,“ hovorí, keď ho postrelia a on krváca. „Na teba ako anjela si netrúfajú.“ Matilda zašije Lukasovi ranu a utešujúco hovorí plačúcej Sofii: „Ty si mi povedala, že aj ten najhorší človek medzi nami má kdesi „ukryté krídla“ a že našou úlohou je pomôcť mu ich nájsť.
Piaty deň
Lucifer zúri a žiada od Blasiusa, aby vymyslel plán, ako sa zaľúbeného Lukasa zbaviť. Plán sa má realizovať dnes presne o piatej popoludní. U Reni a Matildy, kde predpokladajú, že sa Sofia ukrýva, nastane výbuch. Reni umiera a jej Július sa ukáže ako „kontrolný anjel“. Príde po svoju Reni a zoberie ju do sveta večného pokoja, radosti a lásky, do sveta, v ktorom niet zloby a Lucifera.
Šiesty deň
Sofia a Lukas sa skrývajú v hoteli a milujú sa.
Siedmy deň
Zaľúbený Lukas nechce svoju lásku ohroziť a napíše jej list na rozlúčku, ale Sofia sa nechce od neho odlúčiť. Anjel Michael ju príde zachrániť. Chce ju vziať so sebou do krajiny, v ktorej niet bolesti, smútku a smrti, ale Sofia odmietne. „Aký zmysel pre mňa to má, keď budem mať srdce, ale srdce prázdne?“
Michael ide podať správu Najvyššiemu a ten sa strašne nahnevá. Vykáže Michaela z miestnosti a potom otvorí stenu, ktorá ho oddeľuje od satana. „Čo si to urobil?“ hromží, „Kedy si začal podvádzať?“
Ale satan sa bráni: „To je naozaj peklo. Čo všetko si od teba musím vypočuť. Nebol si to náhodou ty, ktorý ako prvý začal podvádzať?“
Boh sa bráni, ale diabol „zaklincuje“: Ach, ty a tvoja láska k ľuďom!“
Boh zakašle, poškrabe sa po brade a vyžaduje od diabla, aby „jeho ľudí“ okamžite prestal prenasledovať.
„A keď nie?“
„Potom budem ja prenasledovať teba!“
Diabol sa len uškŕňa, vyhráža sa právnikmi a pomaly zatvára stenu medzi nimi. Vtedy sa Najvyšší nadýchne a zakričí: „Budeme starými otcami!!!“
Stena sa okamžite zastaví a satan sa zvedavo pýta, či to dieťa bude chlapec, alebo dievča.
„Ešte som sa nerozhodol,“ hovorí Boh.
Ich rozhovor sa ťahal celú noc, až prišlo ráno…
… večnosť
Central Park… Boh a satan sedia spoločne na lavičke. Už zďaleka spoznajú Lukasa a Sofiu. Tí tlačia pred sebou kočík pre dvojičky. Prechádzajú popri Bohu a satanovi bez toho, aby si ich všimli. Satanovi sa páči „tá malá“, vraj „je vydarená“ a Boh to „musí uznať“.
Boh: „Dohodli sme sa predsa, že sa o deťoch nebudeme baviť.“
„No, dobre,“ hovorí satan, „v dokonalom svete by sme sa dokonale nudili, ale teraz, medzi štyrmi očami, prezradíš, kedy si začal podvádzať?“
Boh sa usmeje: „Prečo by som mal podvádzať?“ Potom položí ruku na Luciferovo plece a povie: „… nezabudni na náhodu!“
Vydavateľstvo: P.H.PRESS-BURG spo. S r.o., Bratislava 1993
Druh knihy, žáner: biografia
Knihu som zachránila od smetného koša, ako sa hovorí. Bola vyradená z knižnice v Dolnom Kubíne a ja som ju našla v Kraľovanoch na železničnej stanici. Faktografický materiál? Alebo chlap, ktorý sa silou mocou chce stať hercom? Štýl knihy ma moc nepresvedčil, ale pretože milujem biografie a uvedomujem si, že nie každý môže a dokáže písať ako môj obľúbený Paul Johnson, tak som knihu prečítala. Milovníci filmov môžu v tejto knihe od strany 164 po stranu186 sledovať filmografiu spojenú s Hoffmanovou kariérou.
Obsah
Blamáž, ktorá o mnohom rozhodla
Od triedneho šaša až po výtržníka
Podarilo sa!
Antihrdina sa presadzuje
Malý veľký Dustin
O amokoch a iných úpadkoch
Omyly
„Ja nie som štátny smiešny!“
„Woodstein“ a Goliáš
Ťažké sny maratónca
Trpké prebudenie
… až kým nás práca nerozdvojí
Oscar za hlavnú úlohu
„Pusinka“ s gurážou
Vysnívaná úloha s tragickým koncom
Postavené na piesku
Raymond v každom v nás
Rodinné zväzky
Filmografia
Blamáž, ktorá o mnohom rozhodla
„Keď som chodil do hereckej školy, nikdy som nijaké dievča nežiadal, aby si so mnou zahralo ľúbostnú scénu. No na druhej strane, ani mňa o to nikdy žiadna dáma neprosila.“ No teraz je v tom až po uši namočený, a to akurát s Katherine Rossovou, hviezdou, ktorá práve zažiarila na hollywoodskom nebi.
/strana 7/
V roku 1967 však samozrejme ešte nikto netuší, ako ďaleko to Dustin Hoffman dotiahne.
/strana 8/
Od triedneho šaša až po výtržníka
„Dustinova matka bola veľkou obdivovateľkou filmu a … jeho otec, potom židovských prisťahovalcov z Rumunska, sa …. pokúšal o šťastie vo filmovej branži.“
/strana 9/
„Na rozdiel od brata Rona, ktorý neskôr na univerzite patril k špičkovým športovcom, bol Dustin telesne veľmi nemotorný, trápili ho vyrážky a mal veľmi nepravidelné črty tváre, Jeho rast sa beznádejne zastavil tesne nad meter šesťdesiat a jediné, čím naozaj vynikal, bol jeho veľký nos. Dustin našiel svoju identitu v podstave triedneho šaša.“
/strana 10/
V roku 1955 začal Hoffmann študovať na mestskom konzervatóriu v Santa Monica… Počas štúdia na konzervatóriu navštevoval aj hodiny dramaturgie…“Na herectve sa mi páčilo, že človek môže byť kreatívny aj s inými, nielen sám.“
/strana 11/
Podarilo sa!
„Bolo to niečo mimoriadne,“ spomínal neskôr Nichols na to, ako prebiehali pamätné prijímacie skúšky Dustina Hoffmana na film Absolvent. „Všetkých nás rozosmial.“
/strana 22/
Antihrdina sa presadzuje
„Aby si zvykol na krívanie, predpísané v scenári, dal si do jednej topánky kamene a celý deň sa tak pohyboval. Kašeľ preháňal až natoľko, že počas nakrúcania sa raz na ulici aj povracal. Niekoľko týždňov sa potuloval medzi bezdomovcami…“
/strana 33/
Malý veľký Dustin
„Dustin Hoffman bol v Malom a veľkom mužovi vetchý starec, zelený mladík, pištoľník, indiánsky bojovník a otec rodiny, opilec, malý, obchodník, pustovník, skaut, kovboj, aj malý gauner. Tieto premeny vyžadovali od neho maximálne umelecké nasadenie a on s radosťou a v plnej miere využíval svoje schopnosti.“
/strana 44/
O amokoch a iných úpadkoch
„Umelecká kríza v polovici života, ktorou prechádzal George, prinášala so sebou otázky, ktoré sa dotýkali aj Hoffmana ako herca.“
/strana 49/
„Hoffman bol v tom čase trochu mladší ako Georgie Soloway, ktorého stelesňoval, kríza v strede života ešte naňho len čakala. A blížil sa k veku, keď sa všetky želania, nádeje a túžby posledný raz nemilosrdne konfrontujú so skutočnosťou.“
/strana 49/
„Ja nie som smiešny!“
„Tápal som úplne v tme, nikdy som nevedel, či robím niečo správne, alebo nie. Pomaly som z toho už strácal nervy.“
/strana 69/
Ťažké sny maratónca
„V roku 1974 vydal William Godman knihu MARATÓNEC, a o dva roky na to ju sfilmovali – v hlavnej úlohe Hoffman ako Thomas Babington Levy, zvany Babe, je to chlapec, ktorého sú dievčatá problém.“
/strana 85/
Trpké prebudenie
„Na jar 1977 sa Hoffman začal zaoberať projektom, ktorý mu už dlho ležal na srdci. Pred piatimi rokmi čítal romána NO BIEST SO FIERCE /Žiadna šelma nie je taká krutá/, príbeh väzňa, ktorý sa po prepustení zúfalo pokúša začať odznova. Nemá šancu… Príbeh mal autobiografické pozadie. Eduard Bunker, autor, ktorý tvrdo kritizuje americký systém skúšobnej lehoty po prepustení, sám sedel niekoľko rokov vo väzení. Dustin Hoffman pristupoval k sfilmovaniu tejto témy tak seriózne, že sa odhodlal na odvážny krok: okrem hlavnej úlohy sa podujal na réžiu.“
/strana 94/
… až kým nás práca nerozdvojí
„Keďže Anna a Dustin aj po rozchode dôsledne mlčali o príčinách, možno sa len dohadovať, čo vlastne viedlo k rozvodu.“
/strana 104/
„Jeho práca vôbec mala ťažký dopad na jeho súkromný život… „Nie som príjemný, keď pracujem. Ale nie som príjemný ani vtedy, keď nepracujem.“
/strana 104/
„Dustina ani trochu nenadchýnala Annina vlastná umelecká iniciatíva, v tom bol veľmi staromódny a neemancipovaný.“
/strana 106/
„… večne pálčivá téma rozvod. Na sklonku sedemdesiatych rokov sa v USA rozvádzalo slovom a písmom sedemdesiat percent manželstiev. Robert Benton teda skutočne nebol prvý režisér, ktorý sa zaoberal fenoménom osamotených ľudí.“
/strana 112/
„Rozvodový slaďák KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER si to namieril na Oscara.“
/strana 113/
Oscar za hlavnú úlohu
„Vo februári mal film KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER deväť nominácií na Oscara.“
/strana 114/
Vysnívaná úloha s tragickým koncom
„Hádam len nechcete hrať Obchodného cestujúceho“?
/strana 130/
„V priebehu niekoľkých rokov Lisa a Dustin posadili niekoľko malých hoffmančiat do tohto sveta. Dva roky po Jacobovi nasledovala Rebeca, posledný bol na jeseň 1986 malý Max. A to si vyžadovalo plnú účasť nielen matky.“
/strana 137/
„Čo sa týkalo financií, už mohol ísť aj do penzie. Jeho bohatstvo… bolo skutočne značné.“
/strana 137/
„… sa v osemdesiatych rokoch s Hoffmanom stretávame na filmovom plátne len veľmi zriedkavo. Za svoju prácu žiadal veľa peňazí…“
/strana 139/
Raymond v každom v nás
„RAIN MAN sa stal … naozaj pamätným filmom a pamätná je aj jeho rola… projekt sa však nekonečne vliekol, prípravná fáza trvala takmer dva roky a napokon by z filmu možno ani nič nebolo, keby sa Hoffman nebol doň natoľko zažral.“
/strana 145/
RAIN MAN mal nevídaný kasový úspech. „Pri udeľovaní Oscarov.. 1989 bol RAIN MAN ocenený ako najlepší film.. Dustin Hoffman dostal opäť Oscara, už druhého, prvého mal za film KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER.
/strana 152/
Rodinné zväzky
Dustin… v roku 1975 navštívil vo Frankfurte svoju … manželku Annu, ktorá tam vtedy mala angažmán ako baletka. Tentokrát sa jeho prítomnosťou mohol hrdiť Berlinský festival.“
/strana 155/
„Mám povolanie, ktoré by som najradšej vykonával ešte päťdesiat rokov. Cítim sa ako Ralph Richardson, ktorý pri svojich osemdesiatych narodeninách povedal: „Rád by som sa s umením herectva oboznámil ešte lepšie, skôr, než bude neskoro.“
Pomerne komplikovaný životopis autora uvádzam podľa údajov z wikipédie.
Frank Arnau, rodným menom Heinrich Karl Schmitt, tiež Harry Charles Schmitt (nar. 9. marca 1894 pri Viedni, Rakúsko-Uhorsko; zomrel 11. februára 1976 v Mníchove) bol švajčiarsko-nemecký spisovateľ. Narodil sa ako švajčiarsky občan a v roku 1920 dostal nemecké občianstvo. V roku 1934 ho nacisti svojvoľne zbavili občianstva.
Frank Arnau, ako Heinricha Schmitta neskôr nazývali, sa dokázal presadiť predovšetkým na poli kriminálnych románov. Spolu s Josefom Ganzom Arnau publikoval špeciálne čísla Motor-Kritik, ktoré sa zaoberali „výhradne „odhaleniami“ a odhalením údajne hrozných podmienok v určitých závodoch automobilového priemyslu.
V roku 1930 požiadal o zmenu názvu, keď už pod jeho pseudonymom Frank Arnau vyšlo 11 kníh. S politickým vzostupom Hitlera bol Arnau nútený emigrovať kvôli svojmu odporu voči národnému socializmu. V roku 1933 utiekol z Nemecka cez zelenú hranicu s Holandskom. Nasledovalo šesť rokov exilu v Európe so zastávkami v Španielsku, kde Arnau žil takmer tri roky, vo Francúzsku, Holandsku a Švajčiarsku. V tomto období sa Arnau výrazne angažoval v boji proti národnému socializmu. To zahŕňalo vydávanie jeho románu Hnedý mor v 84 pokračovaniach vo Volksstimme (orgán Sociálnodemokratickej strany pre oblasť Sárska) od 4. marca do 19. júna 1934.
29. marca 1934 bol vyhostený a jeho majetok skonfiškovaný. Kvôli jeho článkom vo francúzskej tlači a nemeckých exilových novinách o prezbrojení Nemecka a nacistickej propagande v zahraničí bol Arnau neustále špehovaný gestapom a vyhrážali sa mu únosom a smrťou. Všetky jeho publikácie boli už v roku 1935 zaradené do „Zoznamu škodlivej a nežiaducej literatúry“.
Arnau bol zapletený do škandálu okolo exilových novín Pariser Tageblatt, v ktorom redaktori v roku 1936 uskutočnili prevrat proti ich vydavateľovi Polyakovovi a verejne ho obvinili z nacistického klientelizmu. S Arnauovou finančnou pomocou okrem iného založili redaktori konkurenčné noviny The Pariser Tageszeitung. Medzi exilovou verejnosťou našli širokú podporu, pretože príliš veľa ľudí bolo ochotných uveriť nepreukázaným obvineniam.
Redaktori a ich priaznivci okrem toho vykonali niekoľko kriminálnych útokov. Zaútočili na nového šéfredaktora denníka Pariser Tageblatt Richarda Lewinsohna a bili ho, kým nebol hospitalizovaný. Zničili aj vydanie denníka Pariser Tageblatt, ktoré informovalo o tomto prevrate, a ukradli archívy zákazníkov. V dôsledku toho musel Pariser Tageblatt ukončiť svoju činnosť pre nedostatok príjmov.
Krátko nato bola v exilových kruhoch založená vyšetrovacia komisia na popud časopisu Leopolda Schwarzschilda Das Neue Diary. Boli v ňom známe osobnosti z exilu – vrátane šéfredaktora Pariser Tageblatt Georga Bernharda a Bertholda Jacoba, ktorí sa podieľali na prevrate. Krátko nato vyšetrovací výbor rozhodol, že obvinenia proti Polyakovovi sú nepodložené. Na druhej strane Arnau sa stále držal verzie vo svojej autobiografii z roku 1972, že Polyakov paktoval s nacistami.
Exil v Brazílii Arnau pricestoval do Brazílie 28. mája 1939 – podľa vlastných vyjadrení na pozvanie diktátorskej Vargasovej vlády. Písal články v portugalčine do provládnych novín A Noite a šéf tlačového a propagandistického oddelenia Lourival Fontes mu udelil štatút novinára, hoci podľa zákona mohli byť profesionálnymi novinármi iba Brazílčania. Arnau, ktorý vstúpil do Brazílie ako švajčiarsky občan, žil so svojou prvou manželkou a dcérou v Rio de Janeiro a pracoval ako nezávislý pracovník pre rôzne noviny vrátane Correio da Manhã. Jeho hlavným zdrojom príjmov však bolo poradenstvo v informačnej kancelárii britského veľvyslanectva a od roku 1942 aj veľvyslanectva USA. Bol preto podozrivý, že je anglický alebo nemecký špión alebo dvojitý agent. Jeho kartografické diela mali pre brazílske noviny osobitný význam. Kreslil mapy vojnových divadiel a nemeckého ústupu.
Po vojne Arnau založil luxusnú tlačiarenskú spoločnosť Artes Gráficas Arnau a tlačil známky pre brazílsku poštovú správu, ako napríklad blok Bahia 400. výročie, ktorý bol ocenený ako najlepšia a najkrajšia poštová známka v roku vydania. Štyrikrát cestoval do Nemecka aj ako špeciálny korešpondent brazílskych novín, ľahko nadviazal kontakty s oživujúcim sa nemeckým veľkým biznisom, ponúkal rady a vďaka svojim vzťahom s brazílskymi vládnymi kruhmi a priemyselníkmi získal ľahší prístup do Brazílie. Znalosť francúzštiny, španielčiny a napokon portugalčiny, schopnosť prispôsobiť sa miestnej mentalite a novinárske skúsenosti mu uľahčili budovanie kariéry v Brazílii. Jeden z exulantov, nemecký benediktínsky mních židovského pôvodu Paulus Gordan, opísal Arnaua ako „oslňujúcu postavu, protagonistu vo svojom vlastnom románe“.
Návrat do Nemecka. V roku 1955 sa Arnau konečne vrátil do Nemecka. Okrem iného pracoval ako redaktor časopisu Stern, často písal úvodníky pre Münchener Abendzeitung a pracoval ako nezávislý obchodník so správami. Svoj čas strávený v Brazílii zaznamenal v knihe Pochrómovaná džungľa, vydanej v roku 1956, ktorú Spiegel ocenil ako „jednu z najúspešnejších zahraničných správ dostupných v nemeckom jazyku“. Jeho najväčším úspechom bola pravdepodobne jeho kniha „Art of the Forgers“ z roku 1959, ktorá vyvolala celosvetovú senzáciu a bola preložená do dvanástich jazykov. Medzinárodného uznania sa dočkala aj kniha Oko zákona z roku 1962 o moci a bezmocnosti kriminálnej polície. Do roku 1970 sa z jeho kníh predalo 1,4 milióna výtlačkov.
Arnau bol tiež vášnivým zberateľom známok. Lexikón filatelie, ktorého prvé vydanie vyšlo v roku 1957 a v roku 1967 bolo znovu vydané v rozšírenej podobe ako Príručka filatelie, sa považuje za jeden z jeho výnimočných prínosov nemeckej filatelii. Zväz nemeckých filatelistov mu pripisuje „popularizáciu záľuby, ktorá sa dostala k širokému okruhu ľudí“, „ako sa to ešte nikomu pred ním ani po ňom nepodarilo“.
Nemecký týždenník Die Zeit o Arnauovi uviedol, že praktizoval „kriminológiu na skutočných prípadoch v súčasnej histórii“. Vo svojej knihe Prípad Brühne-Ferbach, Autopsy of a Verdict (1965), skúmal jeden z najsenzačnejších kriminálnych procesov povojnového obdobia. V roku 1967 publikoval „Históriu zločinu od biblických počiatkov po súčasnosť“.
V roku 1970 sa Frank Arnau presťahoval do Bissone vo švajčiarskom kantóne Ticino. V decembri 1975 vážne ochorel a 11. februára 1976 zomrel na mŕtvicu v mníchovskej nemocnici vo veku 81 rokov. Jeho hrob je na cintoríne obce Bissone vo Švajčiarsku. Naposledy pracoval na knihe s názvom The Beard Is Off – The Unmasking of Alexander Solženicyn, ktorá mala dokázať, že nositeľ Nobelovej ceny pracoval pre sovietsku tajnú službu KGB. V roku 1968 získal čestný doktorát na Humboldtovej univerzite v Berlíne vo vtedajšej NDR. Vyznamenania sa mu dostalo aj od malajzijskej polície a austrálskej štátnej polície Nového Južného Walesu.
Arnau bol ženatý trikrát. V roku 1914 sa oženil s Caroline Mayerhofferovou. Manželstvo sa skončilo rozvodom v roku 1923. V roku 1924 sa oženil s Ruth Rickeltovou, dcérou herca Gustava Rickelta. V manželstve sa im v roku 1926 narodila dcéra Gisela Ruth Schmitt. Mala pôvodné meno Arnaus a zomrela v roku 2000 v Rio de Janeiro. Jeho manželka Ruth zomrela v Brazílii v roku 1951, alebo 1952. V roku 1953 uzavrel tretie manželstvo s Henriette Neuberovou. Zomrela v roku 1993 a je pochovaná vedľa Franka Arnaua na cintoríne v Bissone.
…………………………..
Nuže, detektívka není jen romantickým útěkem od neromantického všedního života, ale také útěkem od literatury, která přestala bavit. /Škvorecký/
Romány Dashiella Hammetta mě poučilo o povaze moderní společnosti víc než rozsáhlá pojednání /L.Aragon/
Může se člověku, jako jsem já, který není příliš nadaný, ale má porozumění, dostat většího zadostiučinění, než že vzal omšelý, laciný a úplně ztracený literární žánr a udělal z něho něco, o co se přou vzdělaní lidé? /Raymond Chandler/
Literatura musí být lehká, aby nic nevážila na váze současné kritiky, jedině tak znovu získá svoji váhu /Fr. Dürrenmatt/
Není nic nepřirozenějšího, než všednost /A..C. Doyle/
Mrtvola ženy – je tragédie. Mrtvola dítěte – to je děsivá hrůza! Ale mrtvola postaršího gentlemana? Nu co – to je docela v pořádku. Konec – konců není to už žádný mladík a v životě si užil…Má větší cenu mrtvý, než živý. /Stephen Leacock/
Budiž poznamenáno, že každý děj je nevyhnutelně fantatický. Vždyť ani v životě bez notné fantazie není žádného děje, každé skutečné dobrodružství vzniká nárazem fantazie na skutečnost. Někteří lidé nedovedou říci slovo „fantazie“ než s přízvukem politování, nuže, tito lidé to mohou přivést až do šesté nebo i páté hodnostní třídy, ale nepřivedou to ani k jednomu jedinému dobrodružství. /Karel Čapek/
Heroin As
Toto je druhý príbeh z tej istej knihy: Poslední návštěvník
Je menej zaujímavý ako ten prvý. Skôr by vynikol vo filmovom spracovaní. Autor až pedantsky, do najmenších podrobností vysvetľuje, čo sa deje pri vyšetrovaní vraždy.
Tony Valdiva – chtěl se osamostatnit, ale jeho chlebodárci to neradi viděli
Belinda Van Doorenová – měla drahocenný vikuňový plášť, který našel své poslední místo v policejním muzeu
Pietro Nardi – patřil ke smetánca Syndikátu. Když z něho sebrali smetanu, našel zasloužený klid v márnici
Joe Bonetti – byl malá rybka, proto tedy sloužil jako vnadidlo, aby se chytily mnohem větší
Harry – měl tři příjmení, ale většinou ho znali jako „Harryho Pistolníka“. To bylo označení jeho povolání.
David Brewer – řídil inspekci P. Oddělení pro vyšetřování vražd. Nenáviděl, když gangsteři zneužívali zákony.
Gatsky, Sloan, Lowett, Sarg – detektivové Brewerova oddělení pro vyšetřování vražd
Doktor Kennedy – pitval více násilně zavražděných lidí, než vidě pokojně zemřelých.
Potter – vedoucí identifikačního oddělení
Collins – jehho největším koníčkem byla jeho kriminální laboratoř
Sam Greenberg – se díval na trestní řád jako na prostředek, který mu umožňoval zachraňovat viníky před trestem.
Mark Hamlin – byl šéf oddělení narkotik a věděl o omamných jedech víc, než bylo Syndikátu příjemné.
Roy Bryan, Elvis Mallory – patřili k detektivnímu sboru Hamlinovu.
Artamiro Terrano – byl vyslancxem své země, ale nejdůležitější tajemství Jeho Excelence neměla nic společného s jeho diplomatickou činností.
Cadillac parkuje na Bowery
Inšpektor Brewer, doktor Kennedy a Gatsky sa na základe „hlásenia vraždy“ vyberú na miesto činu. Lowett, Sarg a Sloan sú tam tiež. „Collins, Potter a jejich podřízení se rovněž vyrojili z pojízdné laboratoře.“
/strana 166/
Vyzerá to na samovraždu, ale Inšpektor Brewer hovorí, že „Člověk se zastřelí v posteli, v ložnici milenky, v melancholickém parku na lavičce, – ale za volantem cadillacu v temné špinavé čtvrtí? To se nehodí k majiteli tak drahého luxusního auta.“
/strana 168/
Vyrytá plaketa s osobnými údajmi poskytla policajtom informáciu, že mŕtvy by mohol byť Tony Valdiva. Inšpektorovi Brewerovi sa zdá, že toto meno už niekedy počul v súvislosti s omamnými jedmi. „Podívejte se hned do identifikačního oddělení, jestli tam není nějaký potřebný materiál, obraťte se na FBI a oddělení narkotik…Jestli je tenhle mladý muž tady Tony Valdiva, zjistěte o něm všechno, co můžete. Snad najdete jeho adresu…“
/strana 169/
Cadillac ide do laboratória, mŕtvy do pitevne. Na policajtov sa vrhnú reportéri. „Oč kráčí? Vražda? Sebevražda? Gangsterská záležitost? Srázka v podsvětí? Milostná aféra? Loupež? Znásilnění? Ven s tím, Brewere! Tisk je uchem a svědomím těch, kteří platí daně. Udělejte si oko u svých chlebodárců,“ křičel na vrchního inspektora Dan O´Keffe z Tribune.
/strana 171/
Brewer uprostřed všech těch hlasů trpělivě odmítal. Potřásal hlavou. ´My ještě sami nevíme, oč jde. Mrtvý – to je všechno. Musíte mít trpělivost, ať se vám to líbí nebo ne. A poněvadž jsem placen těmi, kdo platí daně, musím dát přednost zájmům pokojných občanů před tiskem! Lituji – ale jinak to nejde. Později se mrkněte na tiskové oddělení a tedď vykliďte pole, než začnou mí hoši být nepříjemní.“
/strana 172/
Antonio, zvaný Tony Valdiva
Vyšetrovanie ukáže, že mŕtvy je naozaj Tony Valdiva. Niekoľkokrát trestaný, žil po odsedení trestu za nedovolené nosenie zbrane a vydieračstvo striedavo v Los Angeles a v New Yorku.
„Ve dvou případech, kdy proti Tonymu probíhalo vyšetřování pro pašování omamných jedů, korunní svědek náhle zemřel, a ve čtyřech dalších svědci beze stopy zmizeli. Jako obhájce tohto mladíka vystupoval vždycky Sam Greenberg…“
/strana 173/
Brewer sa rozhodne prehľadať byt, v ktorom Tony býval, ale ani on, ani jeho muži nič podozrivé nenájdu.
Rutina
„Telefonistka přinesla zúčtovací knihy telefonních hovorů, ale nebyl mezi nimi ani jediný záznam o telefonním hovoru Valdivy s cizím účastníkem.“
/strana 179/
Brewer nájde v kúpeľni zavraždeného „biely prášok“. Jeho detektív Sarg hovorí: „Nevím přesně, co to je, šéfe. Může to být kokain, morfium, heroin, nebo směs. Ale v laboratoři na to přijdou. Jedno je jisté: Je to omamný jed!“
/strana 180/
Špendlík v kupě sena
Mark Hamlin, o ktorom sme sa na začiatku tohto príbehu dozvedeli, že bol šéfom „oddělení narkotik a věděl o omamných jedech víc, než bylo Syndikátu příjemné“, ponúkol Brewerovi a obidvom úradníkom cigarety a aj sám si jednu vzal. „Bohužel se nedá vést proces proti mrtvému. Ten, kdo ho likvidoval, zabránil soudnému řízení, při kterém by bylo možno odhalit pravého viníka. Předpokládám, že tony Valdiva pronesl nějaké lehkomyslné výroky,nebo se dokonce pokusil roztrušovať výhrůžky, a ty pak donutily pány ze Syndikátu k činu dřív, než by bylo pro ně pozdě. Ovšem mohlo se také stát, že při ´přípravě´heroinu k prodeji si z rozředěného produktu vždycky něco ulil, a byl za to potrestán podle přísných zákonů organizace. Není mi však jasné, proč mu před exekucí nesebrali kořist.“
/strana 183/
Ukáže sa, že v okamihu činu bola s Tonym nejaká žena. Vylákala ho do smrtiacej pasce a potom ho prehľadala, aby našla heroín, čo sa jej síce nepodarilo, ale ten hlavný príkaz splnila. Brewerov šéf považuje vyriešenie prípadu za pomerne podstatnú časť policajnej práce, lebo kvôli tejto vražde mal „stovky telefonátov“. „Nejen od tisku. O případ se s podivuhodnou intenzitou zajímají i někteří členové městské rady.“
/strana 184/
Tadeáš Klibatsky, nočný vrátnik z hotela Stanmore hovorí: „Když jsem nastupoval v šest hodin noční směnu, byl Mr Valdiva obvykle ve svém apartmá. Z hotelu odcházíval asi kolem osmé hodiny, to když si vedčeři nedal servírovat doma. Jinak odcházel asi v deset hodin. Domů sa vracel zřídka před druhou v noci, někdy i později… chodilo k němu dost žen. V posledních týdnech jsem si všiml dámy, která přicházela častěji a zdržovala se vždycky mnohem déle než ty ostatní… Je víc než středně velká, světle kaštanová nebo snad tmavě plavá. Nosila vždycky klobouk… a mám dojem, že nosila dosti drahé šaty….jednou, když u mne telefonovala, jsem si všiml, že měla kolem krku uvázanou hedvábnou šálu. Připadalo mi to zvláštní, protože měla hluboce vystřižené šaty a bylo hodně teplo.“
/strana 186/
Aj čašník zo štrnásteho poschodia si túto „Baby“ pamätal: „Žádná girl ze sboru, zřejmě něco lepšího. Rozhodně dělala jiný dojem.“
/strana 187/
Čašník tiež hovoril o hodvábnych šatkách, ktoré žena ustavične nosila. Len raz ju našiel pri obsluhovaní bez šatky a skôr ako si hrdlo zakryla, videl, že má na ňom ranu, ako keby od dlhého, ostrého nechta. Podľa lekára to mohla byť stopa po škrtení, alebo po operácii štítnej žľazy. Inšpektor sa toho chytí a nechá zistiť totožnosť pacientiek, ktoré sa takejto operácii na newyorských klinkách podrobili. „V New Yorku bylo … spousta ústavů, státních a městských nemocnic a stovky soukromých klinik. Pacientka mohla být operována i v některé nemocnici v okolí, v New Jersey, New Haven nebo někde jinde. S pátráním se však muselo začít v New Yorku. I když se to podobalo hledání jehly v kupě sena…“
/strana 192/
Z malých kamínků vzniká mozaika
Brewer sa rozpráva s mužom, ktorý nevedel, že Tony Valdiva je mŕtvy a hľadal ho. Ten muž sa volal Joe Bonetti a bol náruživý narkoman.
Aj siahodlhá správa z pitvy zavraždeného tu je, aj ma to všetko poriadne nudilo.
Den po činu
Reportéri sú nervózni z toho, že nedostávajú dostatok informácií, že na to určený tlačový referent im nič nové nepovie. „Tiskový referent však zasahuje do vyšetřování vraždy právě tak málo, jako my porušujeme jeho kompetenci. Uveřejní své komuniké, a to je všechno.“
/strana 203/
Pátranie po žene, ktorá bola so zavraždeným je náročné. „Pro užší výběr jich přichází v úvahu 54!“
/strana 203/
Brewer spolu s Gatskym sa pokúšajú dostať z narkomana Bonettiho aspoň akú takú informáciu k prípadu. „Trvalo chvíli, než Bonetti úplně tiše odpověděl: „Chtěli ho oddělat – přišli mu na to, že dělá kšefty na svoju pěst – chtěl jsem ho varovat.“
/strana 206/
Bonetti pod vplyvom zúfalej túžby po heroíne povie, že sa šepká meno „Harry Pistolník“, ktorý mal Tonyho „odbachnúť“.
Detektívom Sargom sledovaná stopa po pacientke operovanej na štítnu žľazu bola úspešná. „Jak … nemocničná sestra, tak i asistentka v přijímací kanceláři ji poznaly na jedné z reprodukcí Valdivových fotografií…. V nemocničním seznamu byla zapsána jako Belinda van Doorenová, bytem East 72 Madison. Sarg byl už na cestě, aby se po ní poohlédl na místě.“
/strana 208/
Belinda van Doorenová
Inšpektor Brewer pekne klame. Hovorí, že Tony žije, ale je v nebezpečí života, kým nebude urobený poriadny chirurgický zákrok. Ale vraj spomenul jej meno, kým bol ešte pri vedomí. Aj adresu povedal. Belinda sa bráni, že o ničom nevie a Brewer predstiera, že sa telefonicky rozpráva s lekárom o Tonyho zdravotnom stave. Robí si – akože – poznámky, ale v podstate píše detektívovi, ktorý stojí pri ňom, čo má urobiť. „V bytě van Doorenové ihned vyhledat hnědý huňatý plášť a dát ho okamžitě Collinosvi, který ví, co s ním. Dál objednám kávu, dbejte, aby šálek pro dámu neměl ouško. Až odnesete šálky, ihned je dodat Potterovi, ať zjistí případné otisky prstů.“
/strana 211/
Plášť, ktorý v byte van Doorenovej našli, zodpovedal vláknam, ktoré našli v aute zavraždeného. Brewer dal van Doorenovú zavrieť do samotky.
Jeden svědek odpadá
Gatsky referuje svojmu šéfovi, čo sa o Harry Pištolníkovi dozvedel. Bol osobným strážcom bratov Gutzikových „a poněvadž se zřejmě ve službách těchto těžkých zločinců osvědčil, byla mu svěřena ´operativní práce´. Dotáhl to na sedm žalob pro násilné činy ohrožující život, proti osobní bezpečnosti, proti soukromému majetku. Všechny procesy byly zakopnuty do autu. Stejně musela být zastavena dvě trestní řízení pro vydírání, spojená s ohrožováním života. Svědci zmizeli, nenašli se, umřeli. Stará písnička.“
/strana 221/
Lekár telefonuje Brewerovi, že narkoman Bonetti zomrel na „ochrnutie horných dýchacích ciest, a to následkom veľkej dávky heroínu.“ Brewer sa cíti za jeho smrť zodpovedným, pretože si uvedomil, že jediná chvíľa, kedy sa Bonetti mohol ku heroínu dostať, bola vtedy, keď sa on otočil, aby mu navlhčil handru a takou mokrou mu masíroval tvár. Lenže Bonetti ten záchvať iba predstieral a keď sa Brewer otočil chrbtom, vybral z puzdra obidve ampulky s heroínom.
Nejen policie pracuje rychle
Inšpektor Brewer chce Belindu van Doorenovú dostať na detektor lži. A tiež na fototest. Medzi fotografie zamieša portrét Tonyho Valdiva a Harryho Pištolníka.
Domová prehliadka Bonettiho bytu nepriniesla nijaké informácie. „Žádný dopis, zádný lístek, dokonce ani kalendář. Telefonní seznam se neotvírá na žádných určitých místech, zkusil jsem to s postranním listováním – nic. Žádné záznamy o telefonních hovorech…“
/strana 236/
„V tlumeném světle stolní lampy se objevila na prahu jakoby jen nastíněná silueta středně velké, zavalité postavy. Brewer nedůvěřivě zíral na muže, v němž poznal Sama Greenberga. Jak se to mohlo stát…“
/strana 239/
U Flanagana
„…kdo dává příkazy najatým vrahům“
/strana 247/
„…lidi mlčí – nebo jsou k mlčení donuceni.“
/strana 247/
„Belindu van Doorenovou … pošlou… na dlouhou cestu – v nejlepším případě s falešným pasem do Evropy, do Jižní Ameriky, dokud všechno nezaroste trávou. Snad i Harryho hrob.“
/strana 247/
Singapore Club
Inšpektor a jeho ľudia idú do Singapore Clubu a nechajú ho zatvoriť aj s ľuďmi. Pretože tam sú v obehu aj drogy, prepukne panika. Majiteľ klubu je zúfalý, lebo mu polícia odplašila zákazníkov. Povie, že mu Tony chcel ponúknuť drogy bez vedomia Syndikátu. „Já jsem odmítl. Odešel s nadávkami a výhrůžkami. To bylo to poslední, co jsem od něj slyšel.“
/strana 255/
Pištoľník Harry sa pokúšal zabezpečiť si u majiteľa klubu aliby. Policajti ho musia zbiť, aby túto informáciu z neho dostali. Medzitým sa v klube objaví Sarg, ktorý dostal hlásenie o tom, že tí, ktorí sledovali Belindu van Doorenovú boli napadnutí Pištoľníkom. „Lowett byl těžce zraněn. Sloan palbu opětoval a zločince zabil. Ambulance převezla Lowetta do nemocnice Lenox Hilll. Belinda van Doorenová byla nalezena v bytě uškrcená. Doktor Kennedy, identifikační služba a laboratoř jsou už na cestě.“
/strana 258/
Výstřely v noci
Sloan vysvetľuje Brewerovi, ako došlo ku streľbe. A tiež, akým krutým spôsobom bola Belinda mučená a zaškrtená. Mala Belinda nejaké rukolapné dôkazy proti ľuďom zo Syndikátu? Preto bola tak kruto mučená? Brewer prezerá Harrymu vrecká a Sarg zaznamenáva každý jednotlivý predmet, priraďujúc mu číslo. Sloan objaví zoznamy, ktoré si Belinda viedla o ľuďoch zo Syndikátu a list, ktorý jej píše nejaký „boy“. Ale podľa inšpektora najdôležitejšou postavou je „veľvyslanec“, ktorý pravdepodobne prenášal omamné jedy cez hranice. „Protože ´boy´a vyslanec startují ve čtvrtek ráno z Paříže, musí večer přistát v New Yorku. Zjištění totožnosti těchto ´vznešených ´cestujících nebude činit žádné nepřekonatelné potíže.“
/strana 271/
Před posledním dějstvím
„V pondělí večer byl nalezen zastřelený Tony Valdiva u volantu svého cadillacu. V úterý za svítání se dal do pohybu policejní aparát. Ve středu zapečetil Harry Pistolník ústa Belindě van Doorenové a jeho vlastní byla umlčena navždy Sloanovými výstřely. A neuplynulo ani třikrát čtyřiadvacet hodin, když se schylovalo k poslednímu dějství.“
/strana 273/
Vrah, ktorý zabil Tonyho a Belindu, je mŕtvy. „Zůstávají muži v pozadí. Gangsteři, kteří vraha najali…. Nesmíme v žádném případě zatknout ´vyslance´ a jeho průvodce na celnici letiště. Tak cenná zásilka, o jakou tu bezpochyby jde, není jistě určena malému zprostředkovateli. Když je v banku tak veľká sázka, převezme to horké zboží jeden z vedoucích Syndikátu.“
/strana 275/
Sarg referuje šéfovi, že všetko, čo nejako súvisí so Syndikátom je priam hermeticky uzavreté. V Belindinom zápisniku sú vedľa písmen PN dve mená: hodinár Rubens Blyk a antikvár Emilio Gennari. „Je ovšem nápadné, že oba pánové mají své obchody v domě vedle hotelu St. Lucia, v jehož věžové budově má apartmán Pietro Nardi. …Nardi zaměstnává jakko tělesnou stráž dva bývalé profesionální boxery,“ poznamenal Hamlin, „ a aspoň jeden je stále na stráži…“
/strana 277/
Sarg pokračoval: „Pietro Nardi dal v hotelové recepci rezervovať předevčírem dva pokoje pro dnešní večer… a večeři objednal pro tři.“
/strana 278/
Brewer ich vymenuje: „Nardi, vyslanec a Boysen“ a ďalej spolu so svojimi ľuďmi plánuje akciu.
Opona padá
Keď sa Boysen dozvie, že mu zabili Belindu, rozhodne sa, že bude hlavným svedkom žaloby. „Belinda musela vlákat Valdivu do pasti. Byla úplně v Nardiho moci. Mohl jí kdykoli dokázat dvě křivé přísahy, které složila v prospěch Syndikátu.“
/strana 299/
Ale Boysen nevie, kto patrí ku najvyšším šéfom Syndikátu, ale ukáže sa, že vrchný čašník zo 14 poschodia – Antonio je „muž, kterého Syndikát přijal jako dohlížitele… Jestli se mu podařilo zdrhnout, informoval už dávno nejvyšší šéfy Syndikátu a vy už žádného z nich nedostanete.“
/strana 300/
Keď odvádzali zadržaných k autu, „Brewerův sluch mechanicky zaznamenal šum motoru. Náhle pocítil nebezpečí… Skočil dopředu, srazil celou vahou Pietra Nardiho k zemi, podrazil nohy Gatskymu a strhol ho na chdoník. Zařval varovně na Sloana a Boysena. V tom okamžiku Nardi vyskočil. Zároveň vyšlehly do ztichl noci žhavé snopy ze samopalu.“
/strana 301/
„Glenn Boysen ležel bezvládně, spoutané ruce vztažené před sebou, obličej rozstřílený k nepoznání. Vedle něho nehybný Sloan.“
/strana 302/
Lekár Brewera ubezpečil, že Gatsky, jeho človek, sa z toho dostane, ale kamarát Sloan bol mŕtvy.
Frauellie's Bibliotheca 