Axel Munthe: Kniha o San Michele

Axel Munthe: Kniha o San Michele

Prvýkrát prečítané: 1980
Jazyk: slovenský
Vydavateľstvo: Tatran, Bratislava, 1967

Autobiografická Kniha o san Michel vyšla na Slovensku v bratislavskom vydavateľstve Tatran v roku 1967. Bola preložená do viac ako štyridsiatich jazykov. Axel Munthe v nej opisuje každodenný život miestnych obyvateľov na ostrove Capri, svoj život a svoje pôsobenie lekára psychiatra. Hrdinkou jeho knihy je *Anna Maria Portalettere* (Anna Maria poštárka), ktorá prinášala Axelovi Munthemu a ďalším obyvateľom Anacapri poštu z prístavu Marina Grande, pričom musela prekonávať veľký výškový rozdiel medzi prístavom a mestečkom Anacapri (okrem iného aj osemsto tzv. fénických schodov).

Axel Munthe opisuje aj svoju záľubu v zbieraní archeologických nálezov a budovaní svojho malého múzea, pričom za jeden z najkrajších nálezov pokladal egyptskú sfingu z červeného mramoru, ktorá sa našla na pevnine a získal ju do svojej zbierky.

V roku 1887 si totiž kúpil malý pozemok s vinicou na ostrove Capri, v oblasti Anacapri. Pri prácach na vinici objavil základy rímskej vily, na ktorých sa rozhodol postaviť si vlastnú vilu. Podarilo sa mu úspešne zrekonštruovať rímsku budovu, v ktorej začal zhromažďovať rôzne predmety, ktoré našiel pri prácach na svojom pozemku. Zo svojej vily postupne vybudoval malé *archeologické múzeum* s mnohými cennými bronzovými a mramorovými sochami a predmetmi každodennej potreby. Vo svojom závete odkázal vilu na Capri nadácii, ktorá ju dodnes spravuje.

Musím priznať, že prvých 20 strán švédskeho lekára Axela Muntheho ma príšerne nudilo. Potom sa mi zdalo, že román je príliš nahustený, ale nakoniec som bola rada, že som knihu čítala.

Nie je to ani zďaleka Thomas Mann, ale aj v tejto knihe je čosi, čím si môže čitateľa nakloniť: láska. Láska k ľuďom, súcit k utrpeniu, túžba pomáhať, liečiť, zachraňovať nielen od fyzickej, ale aj duševnej smrti, trochu kritiky panských chorôb a potom ešte láska ku zvieratkám.

„Hluchí ľudia veľmi trpia nedobrovoľnou osamotenosťou, najmä takí, čo nemajú v sebe duchovné bohatstvo, a takých je väčšina. Odvrátiť ich pozornosť od vlastného nešťastia je všetko, čo pre nich môžeme urobiť.“

„V čom je tajomstvo úspechu? Budiť dôveru. Čo je dôvera? … neviem viac ako toľko, že ju nemožno získať z kníh, ani pri lôžku chorých. Je to magický dar, ktorý niekto pri narodení dostáva a niekto nie. Lekár, ktorý má tento dar, vedel by vzkriesiť azda aj mŕtveho.“

Strana 54: Charakteristika vernosti psov

Besnota.
Paríž a jeho štúdiá medicíny.
Laponsko.

„Voľakedy všetky zvieratá mohli rozprávať. I kvety, stromy a skaly, i všetky veci neživé, lebo ich stvoril ten istý Boh, ktorý stvoril aj človeka. Človek mohol byť dobrý ku zvieratám a zaobchádzať aj s neživými vecami tak, ako keby mohli počúvať a chápať. Na súdny deň Boh zavolá najprv zvieratá, aby vydali svedectvo o mŕtvom človeku. Až keď všetky zvieratá povedia svoje, budú pozvaní ako svedkovia aj ľudia.“

„Zrazu sme opäť narazili na nášho priateľa – potok, len tak narýchlo som sa sklonil a pobozkal jeho tvár, chladnú ako noc, keď bežal popri nás.“

„… lebo noc už utiekla na trpasličích nohách do hĺbky lesa.“

Neapol. Mor.

„Katolícka cirkev nevysvetľuje nikdy nič a ostáva najväčšou mocnosťou na svete, protestantská cirkev sa snaží všetko vysvetľovať a pomaly sa rozpadá.“

Strana 131 – muž a žena.

Strana 183 – cesta do Švédska.

„Nespavosť nezabíja človeka, iba sa zabije sám, nespavosť je častá príčina samovraždy. Ale zabíja jeho radosť zo života, podkopáva jeho šťastie, cicia mu krv z mozgu a zo srdca ako upír. V noci mu pripomína to, na čo mu mal dať blahodarný spánok zabudnúť. A cez deň dáva zabudnúť zase na to, na čo si mal spomenúť. Najprv mizne pamäť, potom priateľstvo, láska, zmysel pre povinnosti, ba aj súcit sa tratia jeden po druhom. Na lodi ostáva len skleslosť, ju vedie rovno na skaly do úplnej záhuby. Voltaire mal pravdu, keď staval spánok na jednu úroveň s nádejou.“

„Túžil som po jednoduchom živote medzi jednoduchými a prirodzenými ľuďmi. Ak by nevedeli čítať, tým lepšie. Túžil som jedine po izbe vybielej vápnomm, s tvrdou posteľou, jednoduchým stolom, niekoľkými stoličkami a klavírom. Spev vtákov za otvoreným oblokom a hučanie mora v diaľke. Všetky veci, na ktorých mi záležalo, dali sa obstarať za málo peňazí, bol by som šťastný aj v najskromnejšom prostredí, ak by som nemal okolo seba nič mrzkého.“

„… nemáte právo peniaze si nechávať, nepatria vám, peniaze nepatria nikomu na svete. Všetky peniaze patria diablovi, ktorý sedí vo dne v noci pri pulte za vrecami zlata a obchoduje s ľudskými dušami.“

„Všetko, čo skutočne potrebujeme, možno kúpiť za málo peňazí, len zbytočné veci sú drahé. Všetko, čo je krásne, sa nepredáva vôbec, darovali nám to nesmrteľní bohovia. Môžeme sa dívať na východ a západ slnka, na oblaky letiace po oblohe, na lesy a polia, na nádherné more, a nestojí to ani groš…“

„Niekoľko priateľov, niekoľko kníh, naozaj len niekoľko, a psa, to je všetko, čo potrebujete, ak máte seba samého. Ale choďte žiť na vidiek. Prvé mesto navrhol diabol, preto chcel Boh zničiť babylonskú vežu.“

„… duša potrebuje totiž viac priestoru ako telo.“
„Pokoja sa raz dožijeme všetci, pokoja čestného aj pre porazených, ak sa snažili plniť svoju úlohu, pokým len mohli.“

Doslov: Kniha o San Michele /1929/
Červený a čierny kríž /1916/
Stará kniha o ľudských zvieratkách /1931/

Lekári: Čechov, Döblin, Céline
Sigmund Freud – epochálny zakladateľ psychoanalýzy
Alexis Carrel – francúzsky biológ, odmenený Nobelovou cenou za lekárstvo a preslávený knihou „Človek, tvor neznámy.“
Axel Munthe, narodený 31. októbra 1857, zomrel 11. februára 1949
Selma Lagerlöfová /1858-1940/