Svätý Šarbel

P. Jean Skandar OLM

Marie-Sylvie Buisson

Svätý Šarbel

svedectvá a zázraky

Kniha: vlastná

Počet strán: 246 + fotodokumentácia

Prečítané: január 2019

Jazyk: slovenský

Francúzsky originál: Saint Charbel pelerin de l´absolu

Vydavateľstvo: LÚČ, Bratislava

Druh knihy: náboženská

Úvod

Viac ako dva milióny veriacich prichádzajú každý rok do Kláštora sv. Marona v Annáji, v ktorom sa nachádza hrob sv. Šarbela. Je to jedna z najnavštevovanejších katolíckych pútí na svete.

/strana 13/

Libanonskí kresťania prechovávajú voči svätému pustovníkovi pocit spolupatričnosti, pretože ho považujú za syna svojich hôr a krajiny, za symbol svojej identity. Svätý Šarbel je jeden z nich, priateľ, pokračovanie ich samých, obdivuhodné znamenie ich viery draho vykúpenej nesmiernym, celé generácie trvajúcim prenasledovaním.

/strana 14/

Čo povedať o mníchovi, ktorý takmer neprelomil mlčanie, nikdy nevyučovall, nikdy nič nenapísal? … paradoxne vieme o ňom málo. Nevyšli o ňom takmer žiadne publikácie. … v nezvyčajnej ponížennosti sa stráca v hlbokom tichu aby dal vyniknúť Božiemu pôsobeniu vo svojom živote.

/strana 14/

Posledný súčasník sv. Šarbela zomrel v roku 1967. Zároveň bol posledným pustovníkom, obývajúcim pustovňu, v ktorej žil svätec.

/strana 15/

Od čias duchovnej skúsenosti sv. Antona Veľkého v egyptskej púšti žije v silnej tradícii výcho/sdných cirkví pustovnícky spôsob života … Keď mních pocítil Božie povolanie na pustovnícky život, museli ho do samoty vyslať otcovia predstavení… Pustovník musel podriadiť život veľmi prísnym pravidlám /rozvrh hodín na prácu a modlitbu, rytmus pôstov, jedno jedlo denne a pod/. Nemohol ísť na niekoľko mesiacov „odpočinúť si do prírody“ a potom sa vrátiť ku kláštornému životu. … otec Šarbel sa stal pustovníkom po osemnástich rokoch mníšskeho života v kláštore… žil bohatstvami Maronitskej cirkvi, bohatstvami života v kláštornej a vidieckej komunite, ktorý sa zakladal na modlitbe a práci a formoval ho odboj voči prenasledovaniu.

/strana 17/

Pápež Pavol VI. viedol obrad blahorečenia otca Šarbela Maklúfa 5. decembra 1965 po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu v Bazilike sv. Petra v Ríme.

/strana 19/

Šarbel a Terézia z Lisieux, svätci – súčasníci

Tento nadpis ma tak trochu iritoval. Súčasníci? Dnes ľudia vystupujú z cirkvi po stovkách a niekto nám ponúka taký život, ako viedli títo dvaja? Nikdy nepochopím, komu a na čo bolo dobré, že jedli „oslizené zemiaky“, alebo sa nechali ponižovať až do takej miery, ich „vlastní“ „za nič nemali“. Komu to pomohlo?

2011 – jubilejný rok Maronitskej cirkvi

… v Libanone niet rodiny, ktorá by počas vojny v rokoch 1975-1990 neprišla aspoň o jedného člena a veľkú časť majetku. Desiatky kresťanských dedín zmizlo z mapy a ich obyvatelia boli povraždení alebo vyhnaní.

/strana 28/

V Kláštore sv. Marona v Annáji zaznamenali viac ako 13 000 svedectiev o uzdraveniach, čo sú súčasnou vedou nevysvetliteľné. Niektoré už Cirkev uznala, ďalšie sa skúmajú.

/strana 29/

Táto kniha sa končí svedectvom Nuháda al-Šámího, kotrý sa 22. januára 1993 na príhovor sv. Šarbela zázračne uzdravil z ťažkého ochrnutia. Púte konané na vyslovenú žiadosť svätca vždy 22. dňa v mesiaci neprestávajú priťahovať do Annáje davy ľudí.

/strana 29/

Prvá časť

Šarbelova cesta života

Júsuf Maklúf v Biká´ Kafra sa narodil 8. mája. Na ôsmy deň ho pokrstili v dedinskom kostole Panny Márie. Šarbel je jeho neskoršie rehoľné meno.

/strana 33/

…mal dvoch bratov a dve sestry. Otec, obyčajný sedliak, bol rovnako chudboný ako ostatní obyvatelia dediny.

/strana 33/

Dva roky po smrti svojho muža, sa Brigitta … znovu vydala za Lahhúda Abdel Ahada. Krátko nato bol jej manžel vysvätený za kňaza.

/strana 34/

Maronitská cirkev je jednou zo 6 katolíckych cirkví východného obradu a zároveň ako jediná nikdy neprerušila cirkevné spoločenstvo s Rímom. Jej duchovné korene sú zapustené v tradícii sýrskeho mníšstva.

/strana 219/

Brigitta nechala svoje štyri deti v rodičovskom dome a len sem tam ich prišla navštívit. V knihe sa nepíše, prečo to takto urobila. Ani nevieme, aké malé, či veľké už jej štyri deti vtedy boli. Starali sa o seba navzájom a vyrastali pod dohľadom strýka a ďalších príbuzných.

Svätcom od útleho veku

Júsuf sa naučil čítať a písať v škole Kláštora sv. Eusébia s kňazmi zo svojej dediny. Od útleho veku nosil pri sebe modlitebnú knižku…

/strana 34/

Šarbel mal od detstva vo zvyku modliť sa v kostole kľačať na kolenách. Držal sa vzpriamene, nepohol sa ani o milimeter. Okrem toho chodieval rozjímať do jaskyne. Jeho veľká zbožnosť, záľuba v modlitbe, svätej omši a procesiách, túžba po odlúčení od sveta a jeho dobrota mu u detí z dediny vyslúžili prezývku „Svätý“, hoci spočiatku bola myslená skôr posmešne.

/strana 35/

Júsuf sa stáva Šarbelom

„Ak je to Božia vôľa, nech vstúpi do rehole! Čo je také zaujímavé vo svete?“

/strana 36/

Mladík prijal 8. augusta 1851 meno Šarbel. Potom si obliekol rehoľný habit. Keď mních vymení svetský odev za kutňu, rozhodne sa nedbať o telo, aby mohol šľachtiť dušu.

/strana 36/

Východná mníšska tradícia umŕtvovania prikazovala nikdy sa nepozerať do tváre žene, ani svojej matke.

/strana 37/

Tiež jedna z vecí, ktoré mi pripadajú totálne neprirodzené. Otec Šarbel zložil večné sľuby v roku 1853. Nikdy to neoľutoval. Šarbelovým duchovným otcom sa stal otec Eliša, ktorý žil ako pustovník.

Žiak svätého Ni´ matulláha al-Hardíního

Predstavení poslali Šarbela na teologický inštitút sv. Cypriána v Kfifane, aby študoval predmety nevyhnutné pre kňazskú prípravu.

/strana 39/

Nový život

Šarbel, ktorý pôvodne chcel byť iba bratom, sa na prianie svojich predstavených stal kňazom a tí ho tiež poslali do pustovne, pretože už v kláštore žil svoj pustovnícky život.

O vstup otca Šarbela do pustovne požiadal pustovník Eliša al-Hardíní. Otec Šarbel začal slúžiť pustovníkom, najmä otcovi Elišovi. Nosil z kláštora všetko potrebné, aby mal čo jesť a piť, a miništroval pri bohoslužbe. Z času na čas sa vracal do kláštora slúžiť svätú omšu, lebo v pustovni nemal nikoho, kto by mu pri nej miništroval. V pustovni horlivo slúžil šesť rokov až do smrti otca Elišu.

/strana 47/

Druhá časť

Voľba Krista

Od strany 51 po stranu 150 čítame o tom, ako otec Šarbel žil, aký bol, čo robil, ako pôsobil na svojich spolubratov, ako sa modlil, pracoval, obetoval, ničil, nesťažoval a … robil zázraky.

Celkom dobrým štýlom je to napísané, aj keď mnohé veci z toho, čo otec Šarbel robil, sú obyčajnému človeku jednoducho nepochopiteľné.

Napríklad nikdy sa nestretol so svojou pokrvnou rodinou. Keď za ním prišli ohľadom delenia majetku, odmietol sa k tomu vyjadriť a rozprával sa s nimi len za zatiahnutým závesom. Rovnako to tak bolo aj pri jeho sestrách, či matke. Už nemal „takúto“ rodinu.

Na žiadosť otca predstaveného sa zúčastňoval pohrebov, ale nikdy neostával na jedlo. Ak mu darovali peniaze, ani na ne nepozrel a odovzdal ich predstavenému. Ťažko pracoval, ale nikdy sa nesťažoval. Nemal nič, nič nevlastnil, okrem pár náboženských kníh. Bol vzdelaný a múdry, ale tváril sa, ako keby patril k duševne zaostalým. Netúžil ani po chvále, ani po uznaní, nevyhľadával ničiu spoločnosť, okrem spoločnosti svojho Boha. Dlho, do noci, alebo aj v noci sa modlil, nepohnúc pritom svojím telom, nemeniac svoju polohu.

Slúžil bez odporu, hoci ako kňazovi mali slúžiť ľudia jemu.

Ako spovedník bol veľmi vyhľadávaný, ale podriaďoval sa tomu len vtedy, keď si to želali predstavení.

„Po rozhrešení a pokynoch, ktoré od neho kajúcnici dostali, chválili jeho horlivosť a jeho účinný vplyv na duše. Všetci obdivovali aj jeho dôvtip a múdre rady, ktorými ich privádzal k napredovaniu v duchovnom živote.“

/strana 89/

Tretia časť

Do neba

V tejto časti knihy sa dozvieme o tom, ako otec Šarbel umrel a aké zázraky sa stali nielen za jeho života, ale aj po jeho smrti.

Posledné dni života

Z rozprávania otca Francisa z Kartaby

Vybrali ma, aby som sa oňho staral v chorobe a opatroval ho až do smrti. Ani po veľkom naliehaní sa mi nepodarilo prinútiť ho zjesť kúsok chleba namočený vo vode, či trochu zeleninovej polievky. Počas choroby neoblomne odmietal mlieko, jogurt, aj mäso. Nesňal si kapucňu, habit, cilícium ani ostnatý opasok. Nedával najavo žiadne pocity, nekričal, iba bez pohnutia ležal na koberci z kozej srsti v stave, do ktorého upadol. Počuli sme jeho stony: „Ó… ó…. ó, Bože!“

/strana 157/

Keď zomrel, tí, čo pri ňom bdeli, si medzi sebou vraveli:

„Zmorila nás jedna noc strávená v tejto strašnej zime. Ako mohol v tejto pustovni prežiť 23 rokov? Je to blahoslavený muž! Teraz je u Boha, ktorý ho odmení za ustavičné utrpenie.“

/strana 161/

Otec predstavený zapísal do kláštorného denníka: „Dvadsiateho štvrtého decembra 1898 na následky mŕtvice, zaopatrený sviatosťami, vo veku 70 rokov zomrel otec Šarbel z Biká´ Kafra. Bol pochovaný na kláštornom cintoríne počas trojročného funkčného obdobia otca Antonia z Mešmeša.“

/strana 167/

Telo otca Šarbela ostalo neporušené a dlho z neho vychádzalo svetlo ako z lampáša. Z jeho tela ustavične vytekala tekutina pripomínajúca plazmu.

Nakoniec

Do dnešných dní sa v záznamoch annájskeho kláštora nazbieralo 13 000 svedectiev o zázračných uzdraveniach a nespočetné množstvo príbehov obrátenia. Do kláštora v Annáji boli poštou doručené svedectvá o desiatkac tisícov milostí, ktoré sa veriacim dostali v kostoloch a kaplnkách zasvätených svätému Šarbelovi.

/strana 214/

Srdce otca Šarbela prekypovalo láskou k Pánovi Ježišovi a nekládlo prekážky pôsobeniu Ducha Svätého. Všetko, čo robil, konal ako pokorný ctiteľ z lásky k Bohu. Preto vždy opakoval: „Boh je láska a to mi stačí!“

/strana 215/

Prílohy

Pohľad na dejiny Maronitskej cirkvi.