Filmotéka: Awakenings. Zeit des Erwachens

Filmotéka: Awakenings

V nemčine je to „Zeit des Erwachens“, ale ja som tento film videla v angličtine. Už dvakrát a teraz ho pozerám tretíkrát, čo je na mňa „aj tak málo“, keď ide o dobrý film s dobrými hereckými výkonmi a dobrým „Drehbuch“. Ale mne pripadá tento film tak veľmi smutný. Strašný bolesťou, o ktorej rozpráva. Chápem, čo nám chceli či už autor knihy, alebo režisér povedať, ale aj tak nesiaham po tomto filme s radosťou. Na internete ho prezentujú ako „americkú filmovú drámu“ z roku 1990. Režíroval ho Penny Marshall a podkladom pre napísanie scenára bola kniha „Awakenings“, ktorá v nemčine vyšla pod názvom „Bewusstseinsdämmerungen“ v roku 1989.

V hlavných úlohách exceloval Robert De Niro a už nebohý Robin Williams. Film vychádza zo skutočného života, zo skúseností britského lekára Olivera Sack, ktorý v 60-tych rokoch pracoval v New Yorkskej „Montefiore Medical Center“.

Film začína troma chlapcami, ktorí sa hrajú pod mostom a jeden z nich – Leonard – odrazu nie je schopný vyryť do operadla drevenej lavice svoje celé meno. Kamaráti ho kryjú, ale je to s ním čoraz horšie. Škola s drevenými lavicami a Leonardo Lowe, ktorý mal dovtedy samé Ačka, prezentuje len škrabanice vo svojich zošitoch. Vyzerajú ako tečúce slzy. Strašne je to smutné. Kamaráti ho prídu zavolať hrať sa vonku, ale mama ho nepustí. Leonardo prestáva kontrolovať svoje telo. Ako keby „naveky zaspal“.

Stretávame ho ako dospelého človeka v ústave spolu s inými pacientami, ktorí dostali „nálepku nevyliečiteľní“. Malcolm Sayer sa uchádza o zamestnanie v tomto ústave. Hrá ho Robin Williams. Je perfektný ako vždy. Hneď prvý pacient na neho „nakričí“ a lekár pred ním doslova zuteká. Musí sa nadýchať čerstvého vzduchu. Dusí sa. Toľko utrpenia! Toľko bolesti! Toľká beznádej.

Doma uteká pred susedovie psom. Objednal si novú knihu o rastlinách. A číta ju pri jedle s takým zaujatím, že zabudne aj zatvoriť dvere na chladničke.

Sestra mu privezie do ordinácie pacientku Lucy. Na vozíku. „Počujete ma?“ Ale pacientka nereaguje. Vyčistí jej okuliare a otočí sa ku písaciemu stolu, aby napísal správu. Demencia. Keď sa ku Lucy otočí , zistí, že jej spadli okuliare a ona ich reflexívne zachytila. Doktor Sayer potom skúša hodiť jej iné predmety a pacientka ich zakaždým chytí. Nerozumiem, čo v tej angličtine vysvetľuje svojim kolegom – lekárom, ale asi ich moc nepresvedčil, pretože všetci odchádzajú bez toho, aby prejavili záujem o jeho teóriu.

Ale doktor Sayer neprestáva vo svojich pokusoch. Verí, že niektorých pacientov možno znovu prebudiť k životu. Prvýkrát sa stretáva s Leonardom. Jeho matka sa chodí o neho starať. Češe ho, umýva a lekárovi povie, že jej syn „to má od detstva“. V papieroch je čosi ako schizofrénia. Zasa nerozumiem, o čom sa lekár rozpráva so sestrou, keď odchádzajú z práce domov, ale zdá sa, že tejto sestre je Sayer sympatický, aj jej ho ľúto, aj je ochotná pomáhať mu. Sayer navštívi lekára, ktorý je už na dôchodku, ale sa podobným problémom už zaoberal. Konzultuje s ním chovanie pacientov a pozerá filmové zábery z procesov ich liečenia.

V nemocnici pozoruje dievčatko, ktoré vonku skáče „škôlku“. To ho inšpiruje k tomu, aby spolu so sestrou premaľovali dlážku v miestnosti pre pacientov na čierno-biele kosoštvorce. A Lucy po nich naozaj prejde až ku oknu, z ktorého sa díva von.

Sayer chce na základe záznamov u Leonarda, skúsiť jeho liečenie svojou novou metódou. Navštívi doma jeho mamu a rozpráva sa s ňou o jej synovi, ktorý sa v tomto čase nachádza v kóme už tridsať rokov.

Nasleduje séria pokusov. Záznamy, prevracanie očí sestier, ale aj milo smiešne situácie, keď to všetko personál začne baviť. Ako keby „tie mŕtvoly“ pre nich začínali byť ľuďmi. Leonardo „napíše“ svoje prvé slová. Sú to slová z jednej básne od Rilkeho.

Sayer sa zúčastní prednášky o prostriedku „L-DOPA“. Štve ma, že nerozumiem, čo sa prednášajúceho pýta. Keď sa ten odmietne nechať v prednáške vyrušovať, prenasleduje ho až na záchod. A potom sa so súhlasom Leonardovej matky rozhodne liek použiť. Čas plynie a u pacienta nijaké výsledky. Sayer spáva na stoličke pri Leonardovej posteli a jednej noci nájde svojho pacienta, ako sedí za stolom a čosi píše. „Prečo?“ „Dlho ste spali,“ hovorí lekár a táto scéna je tak dojímavá, že o nej ani písať nevládzem. 🙂

Niekto vás chce vidieť“, hovorí Sayer a privádza ku Leonardovi jeho mamu. Aaach a zasa nariekam. 🙂

Leonardovi sa predstavuje personál. Všetci užasnutí z toho, že Leonard odpovedá, smeje sa, reaguje. Veľmi sa bojí zaspať. „Príde ráno a po ňom ďalšie ráno, sľubujem,“ hovorí mu dojatý lekár.

Leonard sa učí holiť, čítať, chodiť, ide prvýkrát vonku, vidí naplno slnko, schádza po schodoch tak opatrne ako malé dievčatko v ružovej bundičke, ktoré ide oproti nemu. Sayer ho berie vonku autom a mne je ľúto, že zasa neviem, o čom sa tí dvaja rozprávajú, lebo je to reakcia „na život“ človeka, ktorý bol „tridsať rokov mimo“.

Do toho toho ide super hudba „what´s your time“. Zmrzlina, hučiace lietadlo, studená voda… a otázka na lekára, prečo sa neoženil. „Nemal som čas, ale aj keby som mal, myslím si, že by ma nijaká žena nechápala.“

Nemocnica odmieta finančne doktora Sayera podporiť a tak urobí prednášku pre „bohatých a vplyvných“ a predsa len sa mu podarí ich presvedčiť a získať od nich peniaze na ďalší výskum. Nááádherná scéna, ako doktor Sayer unavene chrápe na nepohodlnej stoličke, keď pre neho odrazu dobehne personál, aby sa pozrel, čo ten podávaný liek L-DOPA spôsobil u ostatných pacientov. A Leonard, ktorý sa zobudil na posteli a nádherne sa usmieva.

A potom sa Leonard zaľúbi. Autobus plný pacientov ide do botanickej záhrady, ale moc ich to tam nebaví. Tak sa vyberú na zábavu. Tam sa zasa nudí Sayer, ale čo už… Nielen jeho pacienti sa učia, aj on sa učí.

Aj trpkosti, ktorej je plný svet. Leonard chce „ísť von“, ale ani lekári, ani jeho matka s tým nesúhlasia. Je strašné pozorovať Leonardov „úpadok“. Liek prestáva účinkovať. Doktor Sayer podľa záverečných titulkov pracuje ďalej podľa metódy, ktorá sa ukázala účinnou a má s ňou úspech. Ale už nikdy nie taký veľký, ako vtedy, keď začínal. Film sa končí srdcervúcou scénou, v ktorej sa Leonardo lúči so svojou láskou, utíšiac svoje nekoordinované pohyby v jej náručí. Sayer si spomína na všetko, čo spolu s Leonardom zažili a odrazu vyskočí a uteká za sestrou, s ktorou ho chcel kedysi Leonardo dať dokopy a ktorá mu po celý čas výskumu stála verne po boku. Koniec hodný Hollywoodu. 🙂

Posolstvo tohto filmu je podľa mňa v tom, že v každom človeku, aj keď je totálne dementný, máme vidieť a ctiť si dušu, ktorú do neho vdýchol Boh. Ľudia, ktorí nevedia, čo je nekonečne trpezlivý súcit, by nikdy nemali byť súčasťou zdravotníckeho personálu. Náš rešpekt a úctu si zaslúži každý trpiaci človek. 

 

Dieser Beitrag wurde unter Americkí autori, Filmotéka, Schmerz, Pain, Bolesť, Werke abgelegt und mit , , , verschlagwortet. Setze ein Lesezeichen auf den Permalink.

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s