Rainer Maria Rilke: Piesne o láske a smrti

Rainer Maria Rilke: Piesne o láske a smrti

Knižnica: vlastná, darček od Marienky Brieškovej v roku 1979

Prečítané: naposledy vo februári 2017

Jazyk: slovenský

Preklad: V jazykovej spolupráci s Petrom Hrivnákom preložil Miroslav Válek

Počet strán: 115

Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ 1979

Druh knihy: básne

rilke-2

https://frauellie.wordpress.com/2014/01/08/wolfgang-leppmann-rilke/

Mnou spoznámkovaný životopis Rainer Maria Rilke

Tajomstvo lásky je väčšie ako tajomstvo smrti.

Oscar Wilde

Kto za to môže, že láska umiera? Nečaká často ani na smrť človeka.

F.Herites

Nemôžem nenávidieť toho, kto mi bol raz milý.

Božena Němcová

Keby človek miloval všetkých ľudí, nosil by v sebe celý svet.

Friedrich Schiller

Elenke

Tekovské Nemce, 13.8.1979

PIESNE O LÁSKE A SMRTI

Pieseň o láske a smrti Korneta Krištofa Rilkeho

Napísaná /báseň/ 1899

Cválať, cválať, cválať, noc a deň,

deň a noc, noc a deň.

Cválať, cválať, cválať.

A odvaha sa tak unavila a túžba je taká

obrovská. Kraj je už bez kopcov v ňom

sotva strom. Nič sa neopováži vzpriamiť.

Cudzie chatrče sa chúlia smädné pri

bahnistých studniach. Ani vežička. A stále

ten istý obraz. Aj dve oči sú príliš.

Len občas v noci sa nám zdá, že poznáme

cestu. Čo ak sa v noci vraciame vždy

o ten kus, ktorý sme tak krvopotne prešli

pod cudzím slnkom? Možno. Slnko je ťažké

ako u nás uprostred leta. Ale my sme sa

v lete lúčili. Šaty žien žiarili dlho zo zelene.

A už dlho ideme. Je už teda jeseň.

Aspoň tam, kde vedia o nás smutné ženy.

………………………

Ktosi hovorí o svojej matke. Nemec, zaiste.

Nenáhlivo, nahlas vyslovuje slová.

Ako dievča, čo viaže kvety, skúmavo kladie

kvet ku kvetu a nevie, čo bude z toho

všetkého – tak spája svoje slová. Pre plač?

Pre potechu? Každý počúva. Už ani

nepľujú. Veď sú to samí páni, ktorí vedia,

čo sa patrí. A kto v tom húfe nevie po

nemecky, odrazu rozumie. Cíti jednotlivé

slová: „Večer“… „Bol malý….“

…………………………….

Strážna vatra. Sedia pri nej a čakajú,

či niekto zaspieva. Všetci sú ustatí.

Červené svetlo je ťažké. Líha si na

zaprášené čižmy. Lezie až po kolená

a díva sa do zložených rúk. To všetko aj

bez krídel. A tváre sú tmavé. Predsa však

malému Francúzovi zasvietili na chvíľu oči

zvláštnym svetlom. Pobozkal malú ružu,

nech si teraz ďalej vädne na hrudi. Pán

z Langenau to zazrel, pretože nemohol spať.

Myslí si:

Ja nemám svoju ružu, nemám.

Potom spieva. A je to stará, smutná pieseň,

ktorú na jeseň spievajú doma dievčatá,

keď sa končí žatva.

……………………………………

Vraví malý markíz: Ste veľmi mladý, pane?“

A pán z Langenau, spoly zo vzdoru a spoly

smutne: „Osemnásť.“

Potom mlčia.

Neskôr sa pýta Francúz: „Tiež máte doma

nevestu, pane?“

A vy?“ odpláca pán z Langenau.

Je plavá ako vy.“

A opäť mlčia, až Nemec vykríkne. „Ale do-

čerta, prečo sedíte teda v sedle a ženiete sa

cez tento jedovatý kraj v ústrety pohanským

psom?“

Markíz sa usmial: „Aby som sa vrátil.“

A pán z Langenau osmutnie. Myslí na isté

plavé dievča, s ktorým sa hrával. Divé hry.

A rád by bol doma, aspoň na okamih,

iba toľko, aby stačil povedať: „Magdaléna,

že som bol vždycky taký, odpusť.“

Ako to bol, myslí si pán z Langenau. A sú

už ďaleko.

………………………………………

Pán z Langenau píše domov, hlboko

zamyslený. Pomaly kreslí veľké, vážne,

kolmé písmená:

Moja dobrá matka,

buďte pyšná – nosím zástavu,

nebojte sa – nosím zástavu,

milujte ma, nosím zástavu…“

Potom si skryje list niekde pod kabát,

na najtajnejšie miesto k tomu lupeňu.

A myslí si: Možno ho raz niekto nájde…

A myslí si… Lebo nepriateľ je tu.

………………………………………….

Stáť! Mať raz pocit hosťa. Raz nasýtiť svoje

túžby, a nie stále sa zapierať. Netýkať sa

vecí len v nepriateľskej zlosti, zveriť sa raz

toku udalostí a vedieť: čo deje sa, dobré je.

Aj smelý rád okreje – ach, troška, vystrieť

sa tak na hodvábe lôžka a sám v sebe

spočinúť tam. Byť vojakom vždy nebaví.

Nechať raz vlasy, nech sa krútia, košeľa

nech je rozopnutá, v hodvábnych kreslách

si sedieť a cítiť celým telom: veď je to ako

po kúpeli. A čo sú to ženy, naučiť sa znova.

Čo robia tie biele a aké tie belasé sú a aké

majú ruky, to si zopakovať, a ako spievajú

svoj smiech, keď plaví chlapci nesú krásne

a ťažké podnosy so šťavnatým ovocím.

………………………………….

Tak z temných vín a zo záplavy ruží

plynie čas a zurčiac mizne v nočnom sne.

……………………………………

Je oblečený v bielom hodvábe, už vie,

že sa nemôže ani zobudiť, pretože bdie, a

skutočnosť skľučuje ho. Tak cúva clivo do

snov a stojí v parku, sám, v čiernom parku.

A slávnosť je ďaleko. A svetlo je lož.

A okolo neho je len chladná noc. Spytuje

sa ženy, ktorá sa nad ním skláňa:

To ty si, noc?“

Ona sa usmieva.

Zrazu sa hanbí za svoj biely šat.

Chcel by byť ďaleko a sám a v zbroji.

V plnej zbroji.

………………………………….

Je ti zima, chceš ísť domov?“

Grófka sa usmieva.

Nie. To mu iba detstvo spadlo z pliec,

ten jemný temný šat. Kto mu ho odniesol?

Ty?“ pýta sa hlasom, aký ešte nepočul.

Ty!“

A je už bez všetkého. Aj nahý ako svätec.

Je biely a štíhly.

Zámok už zhasína. Všetci sú ťažkí: unavení,

alebo zamilovaní, alebo opití. Po toľkých

prázdnych, dlhých nociach v poli: posteľ.

Široká dubová posteľ. V nej sa to modlí

ináč ako v tej biednej brázde ktoviekde,

ktorá, keď si v nej chceš pospať – je ako

hrob.

Ako pánboh dá!“

Ako pánboh dá!!

Kratšie sú modlitby v posteli.

Ale vrúcnejšie.

………………………………….

Lež oni sa neboja. Nie je tu nič, čo by bolo

proti nim. Nijaké včera, nijaké zajtra,

lebo čas sa pepadol. A oni kvitnú len

z jeho trosiek.

Nespýtal sa: „Tvoj muž?“

Nespýtala sa: „Tvoje meno?“

……………………………………..

To je už ráno? Čo za slnko vychádza?

Aké veľké slnko. Sú to vtáky?

Zovšadiaľ znejú ich hlasy.

Vetko planie, ale nie je to deň.

Všetko zvučí, ale nie od vtáčieho spevu.

To sú len trámy, čo planú. To sú len okná,

čo kričia, kričia červeno, nepriateľ je tu,

v krajine, ktorá žiari, kričia o požiari.

A ešte so spánkom v tvári, spoly v brnení

a spoly nahí, ženú sa všetci od izby k izbe,

cez všetky prahy a hľadajú schody.

A na dvore zajakavo plače roh.

Sem sa! Sem sa!

Hromy na bubnoch!

………………………………………

Ale zástavu nenesie nik.

Kričia: Kornet!

Šialené kone, modlitby, krik.

Zúria: Kornet!

O oceľ, oceľ, povel a zraz.

Ticho: Kornet!

A ešte raz: Kornet!

A vyrazil z brány jazdný šík.

Ale zástavu nenesie nik.

……………………………………………

Beží o závod, tým ohňom, ktorý ho pohltil,

cez všetky chodby, dvere a zákruty,

vybehne z domu a za ním nach.

Zástavu, ako ženu bezvedomú, má nežne

na rukách.

Nájde si koňa, a je to ako víťazný krik

na všetkých okolo, aj na vlastný šík.

A tu už zástava zasvieti z plameňa, tak ako

nikdy krásna a vznešená. Všetci ju vidia,

tam vpredu zjavila sa, pod ňou hlava plavá

a prostovlasá – je to on a je to ich zástava.

Ale tu náhle sa rozžiari a svieti ako

purpurový mrak…

To horí zástava uprostred nepriateľa

a všetci sa ženú za ňou.

………………………….

Pán z Langenau je ďaleko vpredu,

ale celkom sám. Des akoby utvoril okolo

neho kruh a uprostred je on, pod svojou

zástavou, ktorá pomaly hasne. Zvoľna,

až zamyslene sa obzerá: aké cudzie a pestré

je všetko pred ním! Záhrady – myslí

a usmeje sa.

Ale tu cíti, ako ho p riťahujú akési oči,

poznáva mužov a vie, že sú to pohanskí psi

– vrhá sa s koňomdo ich radov.

Ale keď sa to za ním znova zavrelo,

je predsa len uprostred záhrad a šestnásť

krivých šabieľ, ktoré na neho skáču lúč po

lúči, je ako oslava.

Hýrivá fontána.

………………………..

V kaštieli zhorel vojenský kabát, list,

ružový lupeň od cudzej ženy.

Najbližšej jari /bola smutná a chladná/

vcválal kuriér slobodného pána z Pirovanu

zvoľna do Langenau. Uvidel tam plakať

starú ženu.

………………………………

Veľká je smrť

/strana 33/

Veľká je smrť.

Do smrti klesá

náš úsmev, náš jas.

Keď nad splnom života začneme plesať,

rozplače sa

naplno v nás.

Jesenný deň

/strana 34/

Priveľké leto bolo. Je, Pane, čas.

Na slnečné hodiny svoje tiene polož,

daj polia naokolo víchrom napospas.

Káž plodom, aby rástli do oblín,

dva južné dni nech horia pre ne ďalej,

k zavŕšeniu ich poháňaj a nalej

poslednú sladkosť do omamných vín.

Kto nemá domu, už ho nezíska,

kto teraz sám je, kiež nadlho si zvykol,

bdieť bude, pisár dlhých zápisníkov,

v alejach sa bude ako v bludiskách

bezradne motať nad nahotou kríkov.

Pont Du Carrousel

/strana 35/

Tam, kde sa bludná cesta s bludnou stretá,

je temným vchodom do podsvetia

a vôkol neho nvšímavý dav.

……………………………….

Ticho

/strana 36/

Počuj ma, milá, dlane som dvihol –

počuj: to znie…

Je také gesto smutných, aby si ho

nevypočuli veci rozličné?

Zavrel som oči. Počuješ, milá?

Ten zvuk ťa nájde aj ukrytú.

Teraz som oči otvoril, a

prečo, prečo nie si tu.

……………………………………

Ľúbostná pieseň

/strana 37/

Ako svoju dušu zadržať, nech neskúsi

sa dotknúť tvojej? Akože ju mám

od teba – a k akým veciam – preniesť?

Ach, rád by som ju ukryl k čomusi,

čo stratené je, čo navždy zhltli tiene,

na neznáme, veľmi tiché miesto, tam,

kde počuť iba tvoje hĺbky a ich chvenie.

Lež všetko, čo sa nás dvoch dotýka,

spája nás jak pohyb sláčika,

čo v jeden tón dve struny zladí presne.

Na akom nástroji sme strunou napätou?

Kto nás má v rukách, aký hráč je to?

Ó, sladkosť piesne.

…………………………….

Duinské elégie

Z majetku kňažnej Márie von Thurn a Taxis – Hohenlohe

/strana 39/

Prvá elégia

Kto z anjelov by to asi začul, keby

som skríkol? A keby ma aj jeden

z nich pritúlil náhle k srdcu, rozplynul by

som sa

v jeho silnejšom bytí. Lebo krása je len

začiatkom údesu, my sa ho snažíme znášať,

ba obdivujeme ho, veď ľahosstajne pohŕda

tým, že nás môže zničiť. Každý anjel je

strašný. A tak sa teda zdŕžam a dusím v sebe

temné vábenie vzlyku. Ach, sme schopní ešte

niekoho potrebovať? Anjelov nie, ľudí nie

a citlivé zvieratá vedia už tiež,

že nie je pre nás tak príliš domovom

tento zvestovaný svet. Zostáva azda

nejaký strom, na kopci niekde, my ho denne

stretávame, zostáva včerajší chodník,

úchylná vernosť nejakého zvyku

– páčili sme sa mu, neodišiel, zostáva.

A noc, ó, noc, keď vietor hviezdami ťažký

nám z tváre ujedá – komu by nezostala tá

vytúžená.

Nežná klamárka, tá, čo osamelé srdcia

úporne vyčkáva. A k milencom je lepšia?

Ach, každý z nich pred tým druhým svoj

osud ukrýva.

Ty to ešte nevieš? Prázdnotu svoju

vrhni k výškam, ktoré vdychujeme, možno

že vtáky

vír vzduchu dôverčivejším krídlom zacítia.

Áno, mnoho jarí potrebovalo ťa. A mnoho

hviezd chcelo, aby si ich tušil. Z vń

minulých jedna stále vracala sa, potom,

práve si išiel okolo otvorených okien,

sa husle odovzdávali. To bolo poslanie.

Ale vyplnil si ho? Nebol si stále

roztržitý z čakania, akoby ti všetko

predpovedalo lásku? /Kam si ju chcel

ukryť?

Veď veľké cudzie myšlienky tak často ťa

navštevujú a ty s nimi nocuješ./

…………………………….

spievaj,

vždy odznova spievaj neukončiteľnú chválu.

………………………………..

Nemala by nám raz táto prastará bolesť

dať viacej, by sme sa ľúbiac oslobodili

od ľúbených a obstáli každý osve?

………………………………….

Lebo niet spočinutia

Hlasy, hlasy, Sústreď sa, srdce, a čuj,

čuj sluchom svätých: veľké volanie ich

zo zeme zdvihlo, kľačalli ďalej,

takí nevšímaví, takí nevládni,

ale takí čujní. Nie. Nie žeby si boží hlas

tak ľahko zniesol. Ale nech v tom vanutí

počuť plynulé zdelenie, ktoré prichádza

odkiaľsi z ticha.

To šepkajú nejakí nedávni mŕtvi.

Či v neapolských a rímskych kostoloch

nikdy

neoslovil ťa pokojne práve ich osud?

…………………………………..

Pravdaže, je čudné nebývať už ďalej na

zemi,

vzdať sa horko-ťažko naučených zvykov,

ružiam a iným hrozne dôležitým veciam

pre osud človeka nepripisovať už význam,

tým, čím sme bývali v úzkostlivých rukách,

už nebyť, ba dokonca aj vlastné meno

zahodiť ako polámanú hračku.

Čudné – želanie, už nemať želanie – čudné:

čo podliehalo vzťahom, vidieť v priestore

a oprostené. Byť mŕtvym je únavné:

stále to nahrádzať, stále na jazyku

s tou trochou večnosti. Ale všetci živí

chybujú, pretože rozlišujú až príliš.

Anjeli /vraj/ niekedy nevedia, či sú

medzi živými či mŕtvymi. Lež večné

prúdenie

oboch tých oblastí, všetky tie veky

strháva do víru a v oboch ich prehlúša.

……………………………

až zdesený priestor vydal náhle takmer

božského chlapca,

takže bolo zrazu prázdno v tom chvení,

ktoré

nás teraz nadchýna, utišuje a pomáha.

………………………………..

Druhá elégia

/strana 46/

Ach, my, kde cítime, aj uplývame, my

vydychujeme sa, po každom požiari sme

čoraz viac bez vône. A možno niekto povie

nie, prúdiš mi v krvi, táto jar, táto izba

je plná teba… Márne. Neudrží nás,

strácame sa v ňom, aj navôkol. A kto

zadrží

tých, ktorí sú krásni? Ich tvár je ustavičné

zdanie a miznutie. Ako para z rannej trávy

sa dvíhame zo seba, ako páľava z horúcich

jedál. Ó, úsmevy, kam? Ó, áno, pohľad,

ešte jedna teplá, slabnúca vlna srdca

– beda: sme to predsa my. A vesmír

chutí trocha po nás? Anjeli zachytia len

to svoje, to, čo vyžiarilo ozaj z nich,

či je v tom, ako nedopatrením, aj trocha

z našich bytostí?

…………………………………

Lebo, zdá sa, že nás

všetko

zamlčuje. Pozri, stromy sú, domy,

v ktorých bývame, tu stoja. Len my

plynieme povedľa ako prúdenie vzduchu.

A všetko nás svorne utajuje. Spoly

ako hanbu, spoly ako bezmedznú nádej.

…………………………………….

Tretia elégia

/strana 51/

Noc drobí sa, noc naberá hĺbku.

……………………………………..

Ty, matka, si ho počala, v tebe sa stal

malým,

tebe bol nový, schýlila si nad nové

oči priateľský svet, bránila pred cudzím.

Ach, kde sú tie roky, keď zacláňala si

svojím útlym telom ten rozvírený chaos?

Mnohé si pred ním ukryla. Nočnú,

podozrivú izbu

si pozbavila hriechu, zo svojho útešného

srdca

si ľudskejší priestor dala hĺbkam jeho noci.

Nie do temnoty, nie, lež bližšie k svojmu

bytiu

si postavila nočné svetlo, akoby

z priateľstva.

Každučký šramot si s úsmevom objasnila,

akoby si vedela, kedy sa pohne dlážka.

A on ťa čul a stíchol. Čo všetko dokázala

neha

tvojho vstávania.

……………………………….

Ó, ticho, ticho,

rob svoju bezpečnú a každodennú prácu,

veď ho

do blízkosti záhrad, daruj mu prevahu

nocí…

Zadrž ho…

……………………………..

Štvrtá elégia

/strana 58/

A nie sme dohovorení

ako sťahovavé vtáky. Ach, neskoro,

či azda privčas víchrom vnucujeme sa

a padáme na ľahostajné hladiny.

Tak rozkvet i vädnutie je v nás súčasne.

A kdesi chodia levy a nevedia ešte,

čo je to bezmocnosť. Sú iba veľkoklepé.

………………………………..

Nepriateľstvo

je nám najbližšie. Či nekrúžia milenci

stále po okraji toho druhého?

A tak si sľubovali diaľky, lov a domov!

………………………………

Nepoznáme obrysy

citu. Len to, čo stvárňuje ho zvonka.

Kto s hrôzou nesedel pred oponou svojho

srdca?

………………………………

Nechcem už tieto vymyslené masky.

……………………………….

Tu som. Už som predstúpil.

Hoci zahasia lampy, hoci mi

povedia: Dohrané – hoci z javiska dýchne

prázdnota svojím osiveným dychom,

hoci už z mojich tichých predchodcov tu

nikto nesedí, nijaká žena, ba už

ani chlapec s čokoládovým, škuľavým okom,

ja zostávam. Vždy sa je na čo dívať.

……………………………..

t, otec, ty, čo si mŕtvy a bojíš sa,

často sa bojíš vo mne, v tom, čo vo mne

dúfa, a zriekaš sa pokoja mŕtvych v ríši

pokoja pre odrobinku môjho osudu

– nemám pravdu?

………………………………….

Veď

všetko je iné než naozaj. Ó, hodiny detstva,

keď za figúrkami bolo viac než

minulosť a keď nik z nás budúcnosti nemal.

Rástli sme prirodzene a občas sme chceli

čím skôr vyrásť, tak trocha kvôli tým,

čo všetko stratili už okrem dospelosti.

A jednako sme boli v našom osamení

spokojní s tým, čo trvá, stále sme

kdesi na rozhraní sveta a hračky

na tom mieste, ktoré je od vekov

predučené len pre čisté veci.

……………………………………

Do vrahov

nazrieme ľahko. Ale toto: smrť,

celú smrť, ešte pred životom

tak nežne obsiahnuť a nebyť zlý,

je nevýslovné.

………………………………

Šiesta elégia

/strana 70/

Málo je tých, ktorých tak mučí nutnosť

konať.

………………………………..

ó, byť tak

chlapcom, môcť sa ním ešte raz stať a sedieť

opretý o budúce plece, o Samsonovi čítať,

o jeho matke, čo zrodila najprv nič a potom

všetko.

……………………………………

Siedma elégia

/strana 73/

Ó, jar to chápe – nieto miesta,

ktoré nechveje sa zvukom zvestovania.

Najprv malý

skúmavý názvuk, ktorý vzlietajúcou

tichosťou

dokola obmlčuje čistý, súhlasný deň.

…………………………………………..

…len

to šťastie je viditeľné, čo premieňame

v sebe.

……………………………………

Osma elégia

/strana 79/

Slobodné zvieratá

majú svoj zánik vždycky za sebou,

pred sebou boha, keď odchádzajú, len tak,

tak ako pramene – tiež do večnosti.

My nemáme nikdy, ani jeden deň

pred sebou čistý priestor, v ktorom kvety

nekonečne klíčia. Vždy je svet,

nestrážené, to, čo dýchame a

bez konca vieme, nežiadame.

…………………………………….

A to je osud: stáť vždy oproti,

stáť oproti – to je proste všetko.

………………………………….

Kto nás to takto otočil, že sme,

nech sa deje, čo chce, vždy v postoji

toho, čo odchádza. Ako on

na poslednom kopci na svoju dolinu

obzrieme sa, zastaneme, postojíme

– tak žijeme a večne lúčime sa.

………………………………

Deviata elégia

/strana 85/

Ale že byť tu je mnoho a že nás zdanlivo

všetko tu potrebuje, to miznúce, čo sa

nás čudesne týka. Najmiznúcejších. Raz len,

všetko len raz. Raz a už nikdy. A my tiež

raz. Už nikdy viac. Ale toto

byť raz a hoci len jediný raz

pozemsky byť zdá sa neodvolateľné.

A tak sa trápime, chceme to dokázať.

…………………………………..

Chceme sa stať. Komu to dáme? Najlepšie

ponechať si všetko. Ach, do toho druhého

vzťahu

čo si, beda, odnesieme? Ani pohľad, ten, tak

úmorne naučený, nič, čo zostalo. Nič.

Teda len bolesť, teda ťažobu najmä,

teda dlhú skúsenosť lásky – teda

len to nevýslovné.

……………………………………..

Chváľ anjelovi svet, nie ten nevýslovný, tým

prekrásne osídleným, tým sa nepýš.

Vo hviezdach

on cíti citlivejšie. Ty si nový. Ukáž

len to prosté, budované toľkými

pokoleniami

to, čo pod rukou a v očiach

rastie nám.

……………………………..

Bezmenne sa s tebou spájam: oddávna.

Vždy si mala pravdu a tvoja posvätná

voľba

je dôverná smrť.

Pozri, žijem. Z čoho? Detstvo ani

budúcnosť

sa nezmenšujú. Nadpočetné bytie

pramení mi v srdci.

………………………………..

Sonety Orfeovi

/strana 99/

IX

Len pieseň oboch tých strún

je nežná, dobrá

a zostáva.

…………………………….

XIX

Ako mračné nebesá

svet menivo plynie,

všetko dokonalé sa

vracia k prapríčine.

Cez to večné vírenie,

tam po šíravách,

božia pieseň v lýre znie

– spev pretrváva.

Nevieš, čo je bolesť, v čom

a čo nás ľúbiť núti,

ba ani to, čo v smrti

nám zbohom dáva.

Je iba pieseň nad krajom

jej svätá sláva.

………………………………

XXII

Tu každý hnať nás chce.

Ale ak cvála čas,

je to len malá časť

v tom, čo je trváce.

Čo náhli najviacej,

stráca sa z pamäti,

až to, čo sláviac je,

nás zasvätí.

Chlapci, čo zo sily?

Mrhať ju na odraz,

na pokus vyletieť?

O tíš už prosili

čierna tma, číry jas,

kniha aj kvet.

………………………..

XII0-2

Buď pred každou rozlúčkou, ako keby si

mal

po nej, tak ako keď zima preč už je.

Veď zo všetkých zímje jedna tak zúfalo

zima

– ak prezimuješ, voje srdce sa prevždy

pretlčie.

……………………………..

Buď – a skús sa k zákonom nebytie dostať.

Z toho skrytého chvenia, z tých

bezmedzných podstát,

tentoraz napi sa, nech neostane nič.

…………………………………….

Orfeus Eurydika Hermes

/strana 107/

Ďaleko pred jasným východom

ktosi tmavý stál a jeho tvár

nebolo poznať. Stál a pozeral

ako na stužke chodníkov v lese,

boh zvestí s očami plnými smútku

sa mlčky obrátil a išiel za postavou,

ktorá sa vracala tou istou cestou

krok skracovaný ovínadlami mŕtvych,

váhavo, jemne a pomaly.

……………………………………..

Werbeanzeigen
Dieser Beitrag wurde unter Nemeckí autori, Poézia, Werke abgelegt und mit , , verschlagwortet. Setze ein Lesezeichen auf den Permalink.

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s