Etty Hillesum: Pretrhnutý život

Etty Hillesum: Pretrhnutý život

Denníky z rokov 1941-1943

Knižnica: vlastná, darček od TJ ku vianociam 2016

Prečítané: január 2017

Jazyk: slovenský

Preklad: z holandského originálu Het verstoorde leven preložila Marata Blašková-Maňáková

Počet strán: 334

Vydavateľstvo: Karmelitánske nakladateľstvo v Bratislave

Druh knihy: náboženská

zidovkaettyhillesum

www.ikarmel.sk

tisíce zaujímavých titulov

Veľmi rada čítam biografie. Už menej autobiografie a najmenej asi denníkové zápisky. Napriek tomu som bola týmto čítaním holandsko-ruskej Židovky Esther Hillesum príjemne prekvapená.

Zo začiatku som sa čudovala, ako ju mohli v úvode prirovnávať ku svätej Terezke Ježiškovej. Alebo, ako ju mohli vydať v mojom obľúbenom karmelitánskom vydavateľstve. Nežila práve najlepšie. Jej vzťah ku jej od nej oveľa staršiemu terapeutovi a „učiteľovi“ Juliusovi Spierovi, mi pripadal prinajmenšom čudný. Jeho metódy terapeuta podozrivé. Vraj „psychológ a chiropraktik“, ktorý dokázal čítať ľuďom z dlane a predovšetkým ženy očarovával. Mal kdesi snúbenicu, ktorej chcel ostať verný, ale ku Esther sa cítil aj fyzicky priťahovaný.

Estherin denník nie je podaný „polopatisticky“ a napriek tomu, že je to „denníček-žalobníček“ ako skoro u každej ženy, je z neho úplne jasné, že nebyť holokaustu, mohla z nej byť veľká spisovateľka.

Nedeľa 9. marca 1941

……………………………

Je to pre mňa bolestný a takmer neprekonateľný problém: vyliať si dušu plnú zábran na smiešny kus linajkového papiera… Neodvážim sa priznať veci a nechať ich voľne prúdiť, no bude nevyhnutné urobiť to. Chcem doviesť svoj život k prijateľnému a uspokojivému koncu.“

/strana 33/

Julius Spier, nemecký psychológ, tu má 54 rokov. Esther ho opisuje ako muža „s mohutným telom a zmyselnými ústami“… Hneď mi bol nesympatický. Nepíše, prečo musela vyhľadať pomoc psychológa.

A potom tá jeho prednáška. Išla som tam len preto, aby som si ho prezrela z väčšieho odstupu a aby som si ho na diaľku preverila, skôr než sa mu dušou a všetkým odovzdám. Dobrý dojem, prednáška na vysokej úrovni. Šarmantný muž. Šarmantný úsmev, napriek všetkým tým pokazeným zubom.“

/strana 35/

No? Nemá Esther zmysel pre humor? Je vzdelaná, inteligentná, robí kurzy ruštiny pre záujemcov, veľmi veľa číta, je utiahnutá, chce byť nezávislá, nerozumie si so svojimi rodičmi, ale miluje svojho brata, geniálneho klaviristu, ktorý má tiež psychické problémy, ale keď ho chceli vyradiť z transportu, vyhlásil, že buď vyradia celú jeho rodinu, alebo mu je to potom jedno a môžu ho odviesť ako ostatných. Ale to sa stalo oveľa neskôr. Začíname rokom 1941.

V rámci terapie šmarí Esther svojho učiteľa na zem.

Ešte to nikto nikdy nedokázal. Krvácala mu pera. Dovolil mi ju očistiť kolínskou vodou.“

Ešte nikdy som nepočula o takejto terapii, v ktorej by sa psychológ „kotúľal po zemi“ spolu so svojou pacientkou. Ako hovorím. Je to prinajmenšom čudné.

Aj keď sme sa spolu kotúľali po zemi, aj keď som ležala nehybne pod ním a konečne skrotenú ma zvieral v náručí, naďalej zostal „vecný“, korektný, hoci som sa na chvíľu podvolila telesnému kúzlu, ktoré z neho vyžarovalo. Ešte to však všetko bolo dobré, čisté. To zápasenie bolo pre mňa niečo nové a nečakané a zároveň oslobodzujúce, aj keď to neskôr silne dráždilo moju predstavivosť.“

/strana 37/

Nedeľa večer, v kúpeľni

Dnes večer som … počula v telefóne jeho hlas, ktorý mi úplne rozbúril telo. Zahrešila som ako pohonič a povedala som si, že už predsa nie som nejaká hysterická školáčka. A zrazu som dokázala pochopiť mníchov, ktorí sa bičujú, aby skrotili hriešne telo.“

/strana 38/

Sobota 15. marca 1941

pol desiatej predpoludním

………………………………………

Stačilo by, keby jestvovala jediná bytosť, ktorú by bolo možné nazvať ´človekom´, aby sme mohli veriť v človeka a v ľudstvo.

/strana 43/

Všetci ako jeden nenávidia Nemcov. Posielajú ich do čerta a do pekla a tiež do plynu, ako to oni robia im. Židia sa zrádzajú navzájom. Podrazia svojho brata, ak by z toho mohli mať nejakú výhodu. Ale Esther nemá nenávisť v povahe, ako sama o sebe hovorí.

Keby to niekedy došlo tak ďaleko, že by som skutočne nenávidela, zranilo by mi to dušu a musela by som sa usilovať čo najrýchlejšie ju vyliečiť.“

/strana 43/

Socializmus vpúšťa zadnými dvierkami dovnútra nenávisť voči všetkému, čo nie je socialistické.“

/strana 44/

Etty bývala spolu s Käthe Fransenovou, Mariou Tuinzingovou, Bernardom Meylinkom a Hansom, ktorý bol synom Hana Wegerifa. Pre mňa je ešte aj teraz miešané bývanie navzájom si cudzích ľudí neprijateľné. A to ani nemusia spolu spávať. 🙂

Etty mala viacero mužov. Aj keď sa neskôr zaľúbila do svojho terapeuta, aj tak spávala s niekým iným. Ako ju mohol jeden z jezuitov porovnávať so svätou Terezkou?

Streda 19. marca 1941

dvanásť hodín napoludnie

……………………………………….

Pristihla som sa pri tom, že potrebujem hudbu. Zrejme nie som nemuzikálna, vždy to so mnou pohne, keď počúvam hudbu, nikdy som však nemala trpezlivosť len tak si sadnúť a počúvať. Vždy som inklinovala len ku literatúre a divadlu – k oblastiam, o ktorých sa dá premýšľať. V tejto životnej fáze sa teda začína hlásiť o slovo hudba. Opäť som schopná vypnúť a ponoriť sa do niečoho. Zatúžila som najmä po jednoznačných a vážnych klasikoch, rozorvanosť moderných skladateľov ma nepriťahuje.“

/strana 50/

Rozorvanosť moderných skladateľov ma nepriťahuje.“ Ani mňa. 🙂 A ešte jednou poznámkou sa mi Etty zapáčila: „Chcem jedneho muža na celý život, s ktorým spoločne niečo vybudujeme.“

/strana 51/

Piatok 21. marca 1941

pol deviatej ráno

………………………….

Žijem dneškom, touto minútou a žijem naplno, pretože život je hodný toho, aby som ho žila. Keby som vedela, že zajtra zomriem, povedala by som: Je mi to veľmi ľúto, ale všetko bolo dobré presne tak, ako to bolo.“

/strana 53/

Utorok 25. marca 1941

deväť hodín večer

………………………….

Hoci som ešte mladá a plná nezničiteľnej vôle nenechať sa zlomiť, aj keď cítim, že mám dosť síl, aby som mohla pomôcť zaplniť prázdne miesta, uvedomí si niekto, akí sme my mladí ochudobnení a osamelí? Alebo aj to je akási otupenosť? Bonger /profesor, uznávaný kriminológ a sociológ/, Ter Braa, du Perron, Marsman, Pos, Van den Bergh a mnohí ďalší zomreli v koncentračných táboroch.“

/strana 59/

Sobota 14. júna 1941

sedem hodín večer

…………………………

Opäť zatýkanie, teror, koncentračné tábory, svojvoľné odvlečenie otcov, sestier, bratov. Človek hľadá zmysel života a pýta sa, či vôbec nejaký zmysel ešte má. Toto je však záležitosť, ktorú si každý musí vyriešiť sám so seboua s Bohom. Možno má každý život svoj zmysel a treba ho neprestajne hľadať. Teraz však prinajmenšom strácam spojitosť s vecami a životom a mám pocit, že všetko je náhoda a človek sa musí vnútorne oslobodiť od všetkých ľudí a získať odstup od všetkých vecí. Všetko vyzerá tak hrozivo a zlovestne a pridáva sa k tomu veľká bezmocnosť.“

/strana 66/

Etty bola Židovka. Aj to tiež nie príliš presvedčivá Židovka. Nechodila do chrámu, ale pod vplyvom svojho učiteľa sa začala hlbšie zaoberať Bibliou. A dostala sa tam, kam sa priemerný veriaci nikdy ani len nepokúsi zostúpiť.

Nedeľa 15. júna 1941

dvanásť hodín napoludnie

………………………………….

Sme len prázdne nádoby, vymývané svetovými dejinami. Všetko je náhoda alebo nič nie je náhoda. Keby som verila tomu prvému, nemohla by som žiť, no o tom druhom zatiaľ nie som presvedčená.“

/strana 67/

Znovu sa vydávam na svoju úzku cestu a kontakt s ´ľudstvom´, ´svetovými dejinami´ a ´utrpením´ je opäť prerušený. Musí to tak byť, inak by sa človek nadobro zbláznil. Človek sa nesmie ustavične strácať vo veľkých otázkach, nemôže byť stále bojiskom, zakaždým musí vôkol seba cítiť vlastné malé hranice, kde ďalej horlivo a uvedomelo žije svoj malý život, čoraz zrelší a hlbší vďaka skúsenostiam, ktoré získa v tých takmer ´odosobnených´ okamihoch kontaktu s celým ľudstvom. Možno to raz budem vedieť vyjadriť lepšie, alebo tieto slová vložím do úst nejakej postave v novele či románe, ale to príde až oveľa neskôr.“

/strana 69/

Piatok 4. júla 1941

……………………….

Ó, Bože, vezmi ma do svojej veľkej dlane a sprav zo mňa svoj nástroj, dovoľ mi písať.“

/strana 70/

Pondelok 4. augusta 1941

pol tretej popoludní

………………………………

Hovorí, že láska ku všetkým ľuďom je viac ako láska ku jednému človeku, pretože láska ku jednému človeku nie je nič iné určitá forma sebalásky.“

/strana 72/

To moje hltanie kníh už od detstva je obyčajnou lenivosťou. Nechávam druhých, aby namiesto mňa vyjadrili to, čo by som mala povedať sama.“

/strana 74/

Utorok 26. augusta 1941

popoludní

………………………….

Zíva vo mne veľmi hlboká studňa. A v nej sídli Boh. Niekedy je dosiahnuteľný. No častejšie je tá studňa zaprataná kamením a smetím a vtedy je Boh pochovaný. Treba ho znovu vyslobodiť.

Predstavujem si, že existujú ľudia, ktorí pri modlitbe dvíhajú zrak k nebu. Hľadajú Boha mimo seba. A iní zasa hlboko skláňajú hlavu a skrývajú tvár v dlaniach. Myslím, že tí hľadajú Boha v sebe.“

/strana 87/

Pondelok 6. októbra 1941

deväť hodín ráno

…………………………

Včera večer som Hanovi povedala: Myslíš si, že sa niekto ako ja môže vôbec vydať? Som vôbec skutočná žena?“ Sexualita nie je pre mňa až taká dôležitá, aj keď navonok niekedy vzbudzujem opačný dojem. Nie je to podvod vzbudiť v mužoch navonok taký dojem, a potom im nechcieť dať to, čo chcú?“

/strana 99/

Mám 27 rokov a pocit, ako by som už milovala dosť a bola dosť milovaná. Cítim s veľmi stará. Nebude to náhoda, že muž, s ktorým už päť rokov žijem intímnym životom, je vo veku, v ktorom už nepripadá do úvahy akákoľvek spoločná budúcnosť a môj najlepší priateľ sa chce oženiť s mladým dievčaťom, ktoré žije v Londýne. Myslím si, že jeden muž a jedna láska nie sú nič pre mňa. Som však silno eroticky založená a potrebujem veľa láskania a nežnosti. Nikdy som pre ne netrpela núdzou. Vidím, že aj tak nedokážem presne opísať, ako som to cítila dnes v noci a ráno.“

/strana 100/

Pondelok 20. októbra 1941

deväť hodín ráno

…………………………

Cítim sklon k askéze, potrebujem bojovať s hladom a smädom, s chladom a horúčavou. Neviem, odkiaľ sa vo mne berie tá romantika, pretože len čo sa naozaj trochu ochladí, najradšej by som zaliezla do postele a už z nej nevyliezla.“

/strana 101/

Každodenná rutina ma niekedy stojí veľké úsilie: vstať, umyť sa, zacvičiť si, obliecť si pančuchy bez dier, prestrieť stôl, skrátka, opäť sa „zorientovať“ v bežnom živote, až mi takmer nezostávajú sily na nič iné. Keď sa mi ako riadnemu občanovi podarí normálne včas vstať, som pyšná, že som bohviečo dokázala. Napriek tomu vonkajšia disciplína nie je pre mňa tým najdôležitejším, kým nie je v poriadku tá vnútorná. Keď si ráno pospím o hodinu dlhšie, neznamená to, že som vyspatejšia, ale to, že si neviem rady so životom a zlyhávam.“

/strana 102/

Streda 22. októbra 1941

osem hodín ráno

…………………………

Ó, Pane, dopraj mi v toto skoré ráno trochu menej myšlienok a trochu viac studenej vody a pohybu.“

/strana 104/

Piatok 24. októbra 1941

……………………………

Dnes večer nové nariadenie pre Židov. Dovolila som si byť kvôli tomu pol hodinu skľúčená a znepokojená. Predtým by som sa utešila tak, že by som sa začítala do nejakého románu a vykašľala sa na prácu.“

/strana 105/

Piatok 28. novembra 1941

trištvrte na deväť ráno

………………………………..

Zo srdca milovať svojich rodičov. To znamená odpustiť im všetky ťažkosti, ktoré ti spôsobili už len svojou existenciou: s nadväzovaním vzťahov, odporom, bremenom ich vlastných komplikovaných životov, spoločne s tvojím, aj tak dosť ťažkým údelom.“

/strana 120/

Piatok 12. decembra 1941

deväť hodín ráno

…………………………..

Kto môže povedať, či je vo mne miernosť a rozľahlosť, pretože som včera užila šesť aspirínov pre silnú bolesť hlavy, alebo pre včerajšiu Mischovu fantastickú hru na klavíri a Brahmsovu uspávanku, alebo pre milú, sivú hlavu S., ktorú náhle vzkriesila Mischova hra, alebo pre Hanovo teplé telo dnes v noci, do ktorého som sa celkom schúlila – a komu na tom záleží?“

/strana 129/

Nedeľa 14. decembra 1941

deväť hodín ráno

………………………………

Nedávno som si povedala: Naučím sa kľačať.“

/strana 130/

Premýšľam, ako je to možné, že sa ma tak málo dotýka táto vojna a všetko, čo s ňou súvisí. Azda preto, že je to už moja druhá svetová vojna? Prvú som prežívala prostredníctvom povojnovej literatúry veľmi búrlivo a intenzívne. Odboj, odpor, vášeň, debaty, sociálna spravodlivosť, triedny boj atď., atď., to všetko už máme za sebou… Opäť sa každá krajina modlí za svoje spravodlivé víťazstvo, znovu je všade veľa sloganov, no keď to teraz prežívame po druhý raz, bolo by smiešne a príliš fádne vzrušovať sa alebo rozohňovať sa nad tým.“

/strana 131/

Poobede o druhej hodine

Pri katalogizovaní S. knižnice odrazu nachádzam Rilkeho Knihu hodiniek!

/strana 132/

Mne sa tiež Rilkeho poézia veľmi páči. Jeho skutočný život už menej, alebo vôbec nie, ale jeho verše boli krásne… 🙂

Štvrtok 19. februára 1942

dve hodiny popoludní

………………………………

Mám povedať, čo na mňa dnes urobilo najväčší dojem? Tie veľké, fialové, omrznuté ruky Jána Boola. Zas kohosi umučili na smrť. Toho priateľského chlapca z Cultury. Spomínam si, že hral na mandolínu. V tom čase mal aj milé dievča, k toré ku mne chodilo na kurz ruštiny. Neskôr sa stala jeho ženou a dokonca mali aj dieťa. Beštie, povedal Jan Bool na úzkej univerzitnej chodbe, odrovnali ho.“

/strana 145/

Už neverím, že môžeme nejako zlepšiť svet okolo seba, pokiaľ sa najskôr nezlepšíme sami. Podľa mňa je to jediné, čo sme sa v tejto vojne naučili. Musíme hľadať zlo sami v sebe a nikde inde.“

/strana 146/

Piatok 7. februára 1942

desať hodín predpoludním

Na tejto zemi zas nie je toľko situácií, do ktorých sa môže človek dostať: byť manželom, otcom, manželkou, matkou, väzňom alebo dozorcom, nie je v tom až taký rozdiel, veď človeka obklopujú tie isté múry. U niekoho okamžite, u iného neskôr. Lenže osud človeka určuje to, ako vnútorne pristupuje k životným udalostiam. To je život. Život druhého človeka nepoznáme iba podľa vonkajších okolností. Ach, vonkajšie okolnosti v živote každého človeka sa zas až tak veľmi nelíšia. Aby človek spoznal niečí život, musí poznať jeho sny, nálady, musí vedieť, aký má vzťah so svojou ženou, aký má vzťah ku smrti, musí poznať jeho sklamania a choroby.“

/strana 148/

Nedeľa 22. marca 1942

deväť hodín večer

……………………………..

Už sa nesmieme prechádzať po Wandelwegu. Každú nešťastnú skupinku dvoch či troch stromov vyhlásili za les a zavesili tam ceduľu: Židom vstup zakázaný. Takých nápisov teraz všade pribúda.“

/strana 155/

Pondelok 18. mája 1942

………………………………

Hrozba zvonka čoraz viac narastá, každým dňom sa stupňuje teror. Obkolesujem sa modlitbou ako mocným ochranným múrom, uchyľujem sa do modlitby ako do kláštornej cely a potom z nej opäť vychádzam von, „sústredenejšia“, silnejšia a znovu pripravená. Uchyľovať sa do modlitby sa pre mňa stáva čoraz väčšou realitou a zároveň potrebou.“

/strana 160/

„… aj keď zostane len jedna úzka ulica, po ktorej budeme môcť chodiť, klenie sa nad ňou celé nebo.“

/strana 181/

Pondelok 29. júna 1942

desať hodín predpoludním

………………………………

Boh sa nám nemusí zodpovedať….. za nezmyselnosti, ktorých sa sami dopúšťame, my sa musíme zodpovedať jemu. Už som zomrela tisícorakou smrťou v tisíckach koncentračných táborov, všetko viem a nové správy ma už nevydesia. Všetko si uvedomujem. Napriek tomu považujem tento život za krásny a zmysluplný. Každú jeho minútu.“

/strana 188/

Štvrtok 2. júla 1942

pol ôsmej ráno

……………………

Človek musí mať silu trpieť sám a nezaťažovať ostatných svojimi obavami a starosťami.“

/strana 191/

Nezmyselné utrpenie, ako sami vravia? Utrpenie má vždy svoje miesto a dožaduje sa svojho práva, ale veľmi záleží na tom, v akej podobe sa objavuje. Veľmi dôležité je, ako ho človek znáša a či je schopný začleniť ho do svojho života, a napriek tomu naďalej akceptovať život.“

/strana 192/

„… som si istá, že život je krásny, hodný žitia a napriek všetkému je zmysluplný. Neznamená to však, že človek má ustavične povznesenú a zbožnú náladu. Človek dokáže byť unavený ako pes z dlhého pochodu, z čakania v rade, no aj to patrí k životu a niekde v ňom je niečo, čo ho už nikdy neopustí.“

/strana 193/

Viem, že v pracovnom tábore zomriem do troch dní, ľahnem si a zomriem, a napriek tomu nepovažujem život za nespravodlivý.“

/strana 203/

Nedeľa 5. júla 1942

pol deviatej ráno

………………………..

„…. najťažšie zo všetkého je dať slobodu človeku, ktorého milujeme, nechať ho žiť svoj život. Naučím sa to, naučím sa to od neho.“

/strana 205/

Sobota 11. júla 1942

jedenásť hodín predpoludním

…………………………………..

O posledných a najvážnejších veciach života sme človek hovoriť až vtedy, keď z neho prýštia slová tak prosto a prirodzene ako voda z prameňa.“

/strana 223/

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Dňa 15. júla 1942 Etty Hillesum prijíma miesto v Židovskej rade. Pracuje v „Pomoci prichádzajúcim“. 40 dní dochádza pešo do Lijnbaangsrachtu č. 366, kde pracuje ako pisárka. Sama to nazýva „peklom“. Neskôr opúšťa Židovskú radu a dobrovoľne sa hlási do koncentračného tábora Westerbork, aby sa mohla s ostatnými podieľať na utrpení, a ponúka svoju pomoc v tamojšej kancelárii Židovskej rady.

Dňa siedmeho septembra 1943 bola s celou svojou rodinou zaradená do trasportu… Správa Červeného kríža konštatuje Ettinu smrť 30. novembra 1943 v Osvienčime. O život prišli aj jej rodičia a bratia.

Redaktor nakladateľstva De Haan v úvode ku ôsmym denníkom Etty Hillesum.

/strana 13/

Werbeanzeigen
Dieser Beitrag wurde unter Biografie, Iní autori, Náboženské, Schmerz, Pain, Bolesť, Werke abgelegt und mit , , , , verschlagwortet. Setze ein Lesezeichen auf den Permalink.

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s