Milan Rúfus: Básne

Milan Rúfus: Básne

Knižnica: Vl

Jazyk: slovenský

Počet strán: 111

Prečítané: September, BA

Vydavateľstvo: www.perfekt.sk

Druh knihy: básne

MilanRufus2

Tematické okruhy

– Slová

– Človek

– Svet

– Láska – žena

– Detstvo

– Domovina krásna

– Boh

– Trpká chvála bytia

– Básnikov testament

Výber básní urobila jeho žena Magdaléna Rúfusová a Vincent Šabík. Obálku navrhol Pavel Čisárik. Kniha vyšla vlani 2014 a dostať ju kúpiť aj v elektronickej podobe.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_R%C3%BAfus

Tu možno nájsť krátky životopis autora. Narodil sa v roku 1928 v Závažnej Porube a zomrel v januári 2009 v Bratislave. Wikipédia ho označuje ako slovenského básnika, literárneho historika, prekladateľa a esejistu. Ďalej si možno si prečítať, že sa narodil sa v rodine murára a v roku 1948 maturoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V Bratislave študoval na Univerzite Komenského na Filozofickej fakulte slovenčinu a dejepis. Po ukončení štúdia ostal na fakulte prednášať dejiny slovenskej a českej literatúry. Jeden rok prednášal slovenský jazyk a literatúru v Neapole. Svoj život dožil v Bratislave. Jeho manželka sa volala Magdaléna a ich postihnutá dcérka Zuzanka. Milan Rúfus bol evanjelik a keď už mohol, tak písal o Bohu, vydávajúc svedectvo o svojej dlho potláčanej viere.

http://www.cas.sk/clanok/102154/zivot-a-tvorba-milana-rufusa-80-nazyvali-ho-basnikom-ticha.html

Básnik Milan Rúfus Zomrel ráno o 6:25 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Bratislava jedenásteho januára 2009 o jedenástej hodine. Na tejto stránke nájdeme o ňom krajšie slová ako na Wikipédii. Viac citovo zafarbené.

„Jeho citlivé zbierky na Slovensku vychádzali v desaťtisícových nákladoch, čo je pre domácu poéziu neobvyklé. Diela Rúfusa, ktorý vlani 10. decembra oslávil osemdesiatiny, preložili do viac ako dvadsiatky jazykov. Trikrát bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.

Prvé básne začal časopisecky publikovať v 40. rokoch 20. storočia. Od svojho debutu napísal viac ako 20 básnických zbierok, desať kníh pre deti vrátane úspešných a opakovane vydávaných Modlitbičiek – lyrických miniatúr inšpirovaných kresťanskými modlitbami.

Rúfus vo svojich básňach oslovoval čitateľov jednoduchosťou a pokorou, s akou písal o večných témach – pravde, kráse, domove, láske. „Poézia nemusí nič. Okrem toho, aby bola poéziou,“ povedal raz. A čo pre neho bola báseň? „Položiť na stôl presné ako chlieb / alebo voda. Alebo / medzi dva prsty soli. To je báseň,“ napísal v básni Čo je báseň.

Medzi najpôsobivejšie diela Rúfusa, pre ktorého bola metafora „stavebným princípom básne“, patrí básnická zbierka Óda na radosť z roku 1981, v ktorej okrem iného napísal: „To podstatné je mlčanie.“ Rúfus predstavoval pre Slovákov veľkú prirodzenú morálnu autoritu, vždy sa vyjadroval k veciam verejným. Odsudzoval napríklad zbrojenie a nešetrný prístup človeka k prírode. Bol nositeľom celého radu ocenení.

Bol tiež významným esejistom. V textoch Život básne a báseň života či O literatúre písal o poézii alebo o svojom vzťahu k umeniu, človeku či národu. V eseji Štyri epištoly k ľuďom zase písal o svojom vzťahu k bohu, pričom viera pre neho bola stálou inšpiráciou. Známa je tiež Biblia z roku 1998, ktorú ilustroval Vincent Hložník a do ktorej Rúfus napísal prológ a urobil výber zo Starého zákona. Okrem toho Rúfus prekladal diela českých, ruských či severských autorov, majstrovsky prebásnil aj tvorbu klasika kubánskej literatúry Josého Martího.

„často ho nazývali básnikom ticha“…

Čítala som:

https://frauellie.wordpress.com/2014/08/31/milan-rufus-cas-plachych-otazok/

https://frauellie.wordpress.com/2012/07/19/mam-plne-usta-tvojich-ust/

https://frauellie.wordpress.com/2012/07/19/detom/

https://frauellie.wordpress.com/2012/07/19/cakanka/

https://frauellie.wordpress.com/2011/09/09/nove-modlitbicky/

https://frauellie.wordpress.com/2011/09/09/pamatnicek-modlitby-za-dieta/

https://frauellie.wordpress.com/2010/10/13/zvony/

https://frauellie.wordpress.com/2010/10/06/ako-stopy-v-snehu/

https://frauellie.wordpress.com/2010/08/30/neskory-autoportret/

https://frauellie.wordpress.com/2012/07/19/oda-na-radost/

Aj to je dôkaz, ako veľmi sa mi jeho poézia páčila.

Pod názvom „Básne“ tu už mám niečo spoznámkované, ale je to iná kniha:

https://frauellie.wordpress.com/2010/10/13/basne-2/

SLOVÁ

/strana 5/

Čo je báseň

Položiť na stôl presné ako chlieb

alebo voda. Alebo

medzi dva prsty soli. To je báseň.

A nestúpať si pritom na päty.

Tým menej na špičky. Mať čas. Z hlboka

vytiahnuť okov a rovno na prameni

si nepostaviť krám, ba ani chrám.

Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,

nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka

neskladá z rýb.

Že o to jej je viac,

o čo je báseň väčšia od slova.

Nie kameň.

Socha. Žena Lótova –

to je báseň.

Abeceda

Choď, ži, je prestreté:

nôž, zub i pod zub. Máš,

čo ti treba, a rovno na obruse.

Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš.

Viac nemôžeš, len potiaľ pochopís.

Nepoznáš pravdu. Vieš iba abecedu.

V nej slabikuješ denne svoju biedu,

i svoju veľkosť.

Úzkosť prežitá,

ó, krutosť! Kto to po nás prečíta?

Báseň a modlitba

Čo sa ty v básni dozvedáš:

Keď plače oblok, to je dážď.

Keď nebol plače, to je rosa.

Keď plače lúka, je v tom kosa.

Keď plače strom, je priskyrica.

Keď ty plačeš – dve tvoje líca

sa rozprávajú o duši.

Modlitbička to osuší.

A ako Božie slniečko

zatlačí slzu pod viečko.

Báseň a modlitba sú sestry.

Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.

ČLOVEK

/strana 21/

Človek

Do koša chytáš, z koša vytečie.

Bláznivý rybár, múdry človeče.

Vodu si lovil, sám podobal sa vode.

Vždy pred odchodom v tej troške po

príchode.

Nevedel nikdy, kam to povedie.

Zem prijímala tvoje spovede.

I tvoje kliatby, keď z pluhu ako z klina

pršali iskry. Žil, nevedel si inak.

A tvoje veci ako pomníky

hovoria: bol. Bol smiešny Veliky?

Kto si?

Povedz mi, Ktosi,

kto si?

Že chodidlami bosý,

tak bez ustania roztáčaš

ten hrnčiarsky kruh Zeme?

….

Starenka na dreve

Ešte to ťahá. Ešte uvezie to

vozíček z kostí, kára boľavá.

Jak šabľu hrdzavú ju vytasilo leto

za kúsok života, čo ešte ostáva.

Môj Pane, neodlož a použi nás smelo.

Až do poslednej chvíle použi.

Tvrdo, jak ohorok – tak zašliapni nám telo,

až dohorí, až doslúži,

a nenechaj nás dlho umierať.

Mlčky

– Až sa ťa spýta…

– Kto spýta?

– Až sa spýta

on, nemý v tebe,

teba: – Čo si žil? –

odpovieš mu?

Tá žitá mierka žita

čo ti vydá?

Len holý súčet chvíľ?

I trochu múčky na chlieb s ľudskou soľou.

Čo odpovieš?

A nebudeš sa báť?

– Sporný som vo všetkom.

No v jedinom nie:

Bolo,

bolo mi dané mnoho milovať.

Málo i dosť

Málo vieš o svete,

a predsa už-už dosť.

Že v neurotickej rulete

raz prehrá budúcnosť.

A nikoho to nebolí,

nikto nič netuší.

Žije sa, živlom po vôli,

život v ich retuši.

Bytie sa sebou nemučí.

Bytie sa deje len.

A z tesna jeho obručí,

jak zrnko prachu po lúči,

stúpa v nás čudný sen.

SVET

/strana 35/

Svet a ja

Stále mu menej rozumiem

a je to z mojej viny.

Je iný, Bože, iný.

Celkom je iný ako ten,

čo naučil ma láskať zem

a každý gram jej hliny.

A on je stále ten istý,

rovnako svetlý, tienistý.

A jeho brud i jeho kal

nemenia svoje znaky.

Ja som to bol, kto nepoznal,

netušil, že je taký.

A teraz je už neskoro.

Neviem ho nazvať svojím.

Stojím pred ním

jak myška pred horou

a čohosi sa bojím.

Vo chvíľke únavy

Komu to patríš, svet?

No povedz už raz, čí si!

Čí je to podpis pod tebou,

čie faksimile.

Komu sú tvoje búrky, tvoje chvíle

skúšok, ak proti pustošivej sile

najväčšiu šancu prežiť

majú krysy?

Prečo je duch tak denne zraniteľný?

A tomu zlému stále na rane?

Prečo to musí mať

tak vždy a až tak veľmi

o svojich nepostarané?

DETSTVO

/strana 46/

Zvony detstva

Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč

od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.

Už ho nevydajú, už v nich zapadá

čo deň to hlbšie a neprekročia prah

zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,

za ktorou jedenie sa stáva vedením.

Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov

špina čas razí falšované mince

a kupuje, čo z detí ostalo.

Tak umierame všetci pred tou bránou.

Tak na Hromnice občas mrznú psíky:

v mrazivej noci na prah kladú hlavu

a oči stále na kľučke…

Malá miera veľkosti

Detstvo… Čo ukrýva vo svojom štvorlístku?

Neveril som raz, že to bude možné –

priviezť si autom z domu vlastnú kolísku.

Bál som sa, že je priveľká,

hádal som, či to pomôže

odobrať z nej tak aspoň podnože.

A ona? Vmestila sa na sedadlo celá,

až k slzám útla, drobnučká.

Kedy sa už raz dozviem, bože, prebože,

prečo je v detských očiach všetkého tak veľa?

A všetko rastie v rozlúčkach.

DOMOVINA

/strana 56/

Modlitba za Slovensko

Viem jedno hniezdo.

Rád ho mám.

V ňomako v Božej sieti

je mnoho otcov, mnoho mám

a mnoho, mnoho detí.

To hniezdo uvil Stvoriteľ.

A sám aj určil: komu,

koho tam pozve prebývať

do človečieho domu,

kto si bude smieť odomknúť

i zamknúť jeho bránu,

kto pluhom krájať ako chlieb

zem, Bohom darovanú.

Viem jedno hniezdo, rád ho mám.

Hreje ma dňom i nocou,

vystlané m§kkou vravou mám

a mozoľami otcov.

Môj dobrý Bože, zhliadni naň.

Stráž nám ho neustále.

Ach, aspoň Ty ho, Veľký chráň,

keď si ho stvoril malé.

BOH

/strana 67/

Vlastnoručný podpis

Keď zasa padám čelom do tmy,

tri hlásky

ako negramotný

tri krížiky –

je to, čo viem.

A podpíšem sa.

Podpíšem:

B+O+H

Čo tu nie , a predsa tu je.

Boh. Všetko, čo ma presahuje.

Boh. Všetko, na čo nestačím.

Boh. Prečo, Kedy, Kde a Čím.

Boh. Tam, kde iba slepo prahnem.

Boh. Na čo nikdy nedočiahnem.

Boh. Čo sa ľuďom nedostalo.

Boh. Plnosť tam, kde mňa je málo.

Boh. Úder. Jazvy po l áskach.

Boh. Chlieb a víno z hrozien večna.

Boh. Číra skratka Nekonečna.

Nepokoj ľudský, túlavý,

nevieš…

Ak nevieš, tak ich píš –

tri hlásky svojej úľavy,

tri krížiky

pod vlastný kríž.

TRPKÁ CHVÁLA BYTIA

/strana 78/

Modlenie bez slov, báseň

Neúpiem, nejasám,

tvoj mlčanlivý hráč.

Vieš lepšie než ja sám,

čo je môj smiech i plač.

Či z vôle rozumu,

či vánkom zmyslovým –

nič neviem o sebe,

čo by si nevedel,

skôr než to vyslovím.

Som voskom v tvojej svieci.

Ten istý mĺkvy vosk,

čo platí za jej plameň.

Vidíš mi do ľadví

a poznáš moje veci,

život.

Tvoj tichý hosť

sa modlí bez slov, amen.

A keď je najtichší,

vtedy ťa najviac prosí.

O chvíľku únavy,

o kvapku tvojej rosy.

BÁSNIKOV TESTAMENT

/strana 98/

Staroba

Čakajúc na svoj vlak,

nestojí príliš o slová.

Srdce je ako vták…

A nohy – ako z olova.

Post scritptum

Povedz mi, ja sa nebránim

samote ani biede,

čím bol môj život?

– Hľadaním.

Hľadaním odpovede.

Ibaže ústa tajomstva

nie sú až také zdielne.

Čím bol môj život?

Trvalým

úžasom z Božej dielne. –

Werbeanzeigen
Dieser Beitrag wurde unter Lieblingsauthoren, Milan Rúfus, Poézia, Slovenskí autori, Werke abgelegt und mit , , verschlagwortet. Setze ein Lesezeichen auf den Permalink.

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s