Klaus Mann: Mefisto

Klaus Mann: Mefisto

Knižnica: vlastná

Jazyk: slovenský

Preklad: z nemeckého jazyka preložila Viera Juríčková

Počet strán: 304

Prečítané: august 2015, Zázrivá, Slovensko

Vydavateľstvo: Verlag Heinrich Ellermann, München 1981

O knihe

Vyšla na Slovensku v roku 1981 a krátko nato sme si ju kúpili do vlastnej knižnice. Začala som ju čítať, podvedome očakávajúc niečo z obľúbeného Thomasa Manna, jeho otca. Ale Klaus píše úplne inak a mne sa jeho štýl vôbec nepáči.

Od Friedricha Weissensteinera som čítala „Kinder der Genies“. Knihu, v ktorej je jedna časť venovaná Klausovi Mannovi a jeho staršej sestre Erike. Katastrofa deti! Klaus bol vyslovene problémové dieťa a nezmenil sa ani ako dospelý chlap. Robil všetko preto, aby sám seba zničil. Vyskúšal drogy, alkohol, bláznivých kumpánov, ženy, mužov… bez morfia nedokázal pracovať. Cítil sa slávnym otcom nemilovaný, či neuznaný a nakoniec pohltal tabletky na spanie v snahe zabiť sa. Vtedy ho ešte stihli zachrániť, ale podľa mňa bol psychicky labilný a frustrovaný, čo sa okrem iného prejavilo v jeho ďalších pokusoch o samovraždu. V roku 1948 si podrezal žily, ale zasa ho stihli zachrániť. V roku 1949 ho už zachrániť nestihli.

Knihu „Mefisto“ vraj napísal ako portrét života slávneho nemeckého herca Gustafa Gründgensa, ktorý bol nejaký čas jeho švagrom. Kniha bola napísaná v roku 1936, ale nikto ju nechcel vydať, pretože v nej bolo príliš veľa politických názorov o fašizme a jeho predstaviteľoch.

Na obálke knihy je napísané, že na základe tejto knihy bol nakrútený film, ktorý získal Oscara a dosiahol celosvetový úspech.

Všetky ľudské chyby odpúšťam hercovi,

hercove chyby neodpúšťam človeku.

Goethe: Wilhelm Meister

Obsah

Predohra

1936

/strana 9/

Tu je opísaná súčasnosť. Ľudia na vrchole moci a ich bezduché rozhovory, ktoré obyčajnosťou ukrývali to, čím sa v skutočnosti zaoberali. Svojou kariérou, silou svojej moci a vraždami, ktoré sa stali súčasťou ich bežného života.

I

Divadelná kantína

/strana 27/

„V posledných rokoch svetovej vojny a v prvých rokoch po novembrovej revolúcii literárne divadlo v Nemecku prežívalo veľkú konjunktúru. V tých časoch sa aj riaditeľ Oskar H. Kroge mal skvele napriek ťažkej hospodárskej situácii. Vo Frankfurte nad Mohanom viedol Komorné divadlo.“

/strana 27/

Oskar H. Kroge rád experimentoval. Bol aktívnym propagandistom dramatického expresionizmu. Jeho priateľko a dlhoročnou spolupracovníčkou bola Hedda von Herzfeldová. Pracovala u neho ako herečka a dramaturgička.

V tejto kapitole sa stretávame s menami ďalších hercov, ktorí nás budú sprevádzať celým románom. Je tu skvelá židovská herečka Dora Martinová, či nadaný, ale prefíkaný Hendrik Höfgen. Zoznámime sa so zapáleným komunistom Ottom Ulrichsom, aj s Hansom Miklasom, ktorý sa upísal nacionálnosocialistickej strane. Šepkárkou je Efeuová a tá si robí starosti o mladého Miklasa.

Hendrik Höfgen sa rozpráva s priateľom Ottom Ulrichsom o založení Revolučného divadla. „Revolučné divadlo nám neuškodí – určite nie – verte mi, tatko Schmitz, naozaj dobré divadlo nemôže nikoho kompromitovať.“

/strana 45/

II

Hodina tanca

/strana 51/

Do Hendrika Höfgena je tichučko zaľúbená mladá Angelika, ktorá s ním hráva v Umeleckom divadle. Ale pre Hendrika Höfgena je nezaujímavou ženou, pretože ona mu nemôže pomôcť v kariére, po ktorej tento herec tak strašne túži.

V snahe presadiť sa, neváha ísť „cez mŕtvoly“. Zatiaľ ešte nie je nič iné, len „provinčný herec“, ale raz… Momentálne berie hodiny tanca u černošskej tanečnice Juliette Martensovej. Ich stretnutie je však niečo viac ako len hodina tanca. Je to zvrátený sex.

III

Bohový chlap

/strana 69/

Otto Ulrichs „trávil veľa času so svojimi politickými priateľmi“. /strana 71/ Jeho priateľ Hendrik Höfgen bude hrať v hre „Bohový chlap“. A bude v nej veľkolepý.

Jeho partnerkou je Nicoletta von Niebuhrová. „Môj oec bol hochštapler… mamá bola bezvýznamná tanečnica v parížskej opere, veľmi hlúpa, ako som sa dopočula, ale údajne mala božské nohy… ocko bol génius. Vždy sa mu podarilo žiť na veľmi vysokej nohe. Zomrel v Číne, kde zanechal sedemnásť čajovní a obrovské dlžoby. Jeho ópiová fajka je moja jediná pamiatka na neho.“

/strana 75/

Nicoletta flirtuje s Marderom a Hendrik Höfgen začne dvoriť tajomnej Barbare Brucknerovej. Theophil Marder mal 52 rokov a bol už trikrát ženatý. Poznal slávu, aj bohatstvo. Hendrik Höfgen ho považoval za nervovo chorého spisovateľa a nechápal, že sa Nicoletta do neho naozaj zaľúbila.

On sám vyznal lásku pôvabnej a bohatej Barbare a ona, ktorá odmietala jednu ponuku za druhou, sa mu dala obalamutiť. Všetko na ňom bolo falošné a ona, inteligentná, pekná, dobrá a bohatá žena to nezbadala. Sama sebe sa neskôr čudovala, prečo si ho vlastne vzala.

IV

Barbara

/strana 91/

„Priatelia pokladali Barbaru za vyrovnanú, energickú, múdru, všestranne nadanú, zrelú, pokojnú a sebaistú ženu.“

/strana 92/

Zdalo sa jej, že Hendrik sa obáva stretnutia s jej otcom, ale svadbu chcel mať stoj čo stoj už v lete, a tak sa nedalo nič robiť, musel sa pobrať do bohatého domu kultivovaného tajného radcu. S hrôzou si predstavoval svoju rodinu v tomto dome. Matku Bellu, ktorú mal tak rád, ale ktorá bola tak zúfalo provinčná a sestru Josy, ktorá sa ustavične s niekým zasnubovala a zasa rozchádzala. Hanbil sa za nich a ich malomeštiactvo sa mu zdalo trápne.

Hendrik Höfgen sa zoznámi s Barbariným najlepším priateľom z detstva, ktorého oslovujú Sebastian. Hendrikovi Höfgenovi sa zdá „namyslený a neznesiteľný.“ /strana 104/

V

Manžel

/strana 115/

Mladomanželom Höfgenovcom sa štart do spoločného života moc nevydaril. Hendrik Höfgen sa nedokáže milovať so svojou pôvabnou ženou, pretože vie, že ju ku takému sexu, aký on potrebuje, nikdy neprehovorí. Barbara si uvedomí, že Hendrik ju len využil. Že ju v podstate nikdy nemal rád. „Dala som sa oklamať komediantovi. Zdalo sa mu osožné pre jeho kariéru, keď sa so mnou ožení… ale nikdy ma nemiloval. Pravdepodobne vôbec nie je schopný niekoho milovať.“

/strana 122/

Barbara má aj iné starosti. Jej kamarátka Nicoletta dala výpoveď v divadle a rozhodla sa nasledovať „génia“, Theophila Mardera. Darmo ju Barbara zaprisaháva, že je starý a chorý. Zaslepená Nicoletta ju nepočúva a odíde od nej, aj z divadla.

Barbara počúva názory Hansa Miklasa, ktorý sa rozhovorí o to, čo miluje a čo nenávidí. „Pochopila, že všetko zavrhuje, všetkým pohŕda, čo je drahé a nenahraditeľné jej samej, jej otcovi alebo priateľom. Čo mal vlastne na mysli, keď zúrivo útočil „na prekliaty liberalizmus“ alebo výsmechom zahrňoval „isté židovské či požidovčené kruhy“, pretože podľa jeho názoru zapríčinili totálny úpadok nemeckej kultúry?“

/strana 134/

Podľa neho komunisti nie sú vlastenci, ale „internacionalisti, a závisia od ruských židov. Aj idealizus im je cudzí, všetci marxisti sú presvedčení, že v živote záleží iba na peniazoch. My chceme vlastnú revolúciu – našu, nemeckú, idealistickú a nie revolúciu, ktorú budú dirigovať slobodomurári a mudrci zo Sionu!“

/strana 136/

Hendrik Höfgen sa postará o to, aby bol Miklas prepustený. Komunisti ho za to chválili a vrátnik Knurr si pod kabátom ešte lepšie skryl svoj hákový kríž. Hendrika Höfgena nazval „prekliatym kultúrnym boľševikom“.

VI

„Ťažko nájsť na to slová…“

/strana 145/

Hendrik Höfgen sa chce dostať do Štátneho divadla, kde Martinová slávi triumfálne úspechy. Byť prvý v Hamburgu nie je to isté ako byť prvým v Berlíne. Za účinnej podpory Theophila Mardera sa mu podarí dostať angažmá v berlínskom Štátnom divadle a excelovať v divadelnej hre „Vina“.

„Je naskrze zlý,“ povie o ňom židovská herečka Martinová.

Tajný radca je zhrozený z toho, čo sa v jeho milovanom meste deje. „Pripravujú sa tam veci, ktorých sa desím – a najhroznejšie je, že ľudia, s ktorými sa stretávam, akoby nebadali hroziace nebezpečenstvo.“

/strana 162/

Ale Hendrik Höfgen vidí iba svoju kariéru. V divadelnej sezóne 1932-33 bude hrať úlohu Mefista. Bude to jeho majstrovský výkon.

Dora Martinová sa naučí anglicky. Odchádza do Ameriky, lebo v Európe je ako Židovka nežiadúcou osobou.

VII

Pakt s diablom

/strana 177/

„Herec Hendrik Höfgen bol práve v Španielsku, keď sa vďaka intrigám v paláci ctihodného ríšskeho prezidenta a generála poľného maršála stal ríšskym kancelárom muž s brechavým hlasom, ktorého Hans Miklas a spolu s ním veľký počet nevedomých a zúfalých ľudí nazývali svojím führerom.“

/strana 178/

Neodvážil sa vrátiť sa domov, pretože si dobre uvedomoval, že svojím „boľševickým zafarbením“ stavil na nesprávneho „politického koňa“. Ostal v Paríži a prepadol zúfalstvu. „Veď ja som plavovlasý Porýňan,“ opakoval si. Túžil sa porozprávať so svojou ženou, ale tá už celé mesiace nebola doma. Nevedel, že odišla do Paríža a spolu so svojím priateľom s detstva – so Sebastianom – a Heddou von Herzeldovou, bojuje tak po svojom s nacistickou mocou v jej bývalej vlasti. Spolu vydávajú časopis.

Hendrik Höfgen dostane list od Angeliky Siebertovej, ktorá sa s úspechom zasadila za svojho obľúbenca u Lotte Lindenthalovej. O nej kedysi Hendrik Höfgen povedal, že je „hlúpa krava“, lenže táto „hlúpa krava“ bola milenkou leteckého dôstojníka, ktorý sa stal jedným z najmocnejších mužov novej ríše. Lotte chcela hrať a pretože nebola dobrou herečkou, potešilo ju, že by jej partnerom mal byť ten nadaný a obdivovaný Hendrik Höfgen, ktorý by ju mnohému mohol priučiť. Tak za neho orodovala u svojho „tučniaka“. A vyšlo to. Hendrik Höfgen sa mohol vrátiť do Berlína.

Netrápilo ho, čo sa stalo s jeho bývalými priateľmi. Nečítal noviny, nestaral sa o nič a o nikoho, len sám o seba. Dvoril „tej tučnej krave“ Lindenthalovej, lebo od nej závisel jeho ďalší život. A vyšlo mu to. Jej „tučniak“ sa zamiloval do toho komedianta Hendrika Höfgena, ktorý bol v úlohe „Mefista“ taký úžasný.

„Teraz som sa poškvrnil,“ Hendrik sa zháčil, keď si uvedomil, čo cíti. Teraz mám škvrnu na ruke a tejto škvrny sa už nikdy nezbavím… Teraz som sa zapredal… Teraz som poznamenaný.“

/strana 205/

VIII

Cez mŕtvoly

/strana 207/

Otta Ulrichsa mučili, aby prezradil mená svojich súdruhov a keď z neho nič nedostali, strčili ho do koncentračného tábora. Hendrik Höfgen sa pokúsil zachrániť ho a hoci sa to zdalo nemožné, predsa len sa mu to podarilo. Myslel na „zadné dvierka“. Raz by sa mu mohlo zísť, že zachránil takého významného komunistu.

Černošku Juliette, „princeznú Tebab, kráľovskú dcéru z Konga“ poslal Hendrik Höfgen trochu čudným, zastrašujúcim spôsobom do Paríža. „… a prisľúbil, že jej mesačne bude posielať nejaké peniaze.“

/strana 221/

Hans Miklas sa ponevieral hore dolu a trúsil všelijaké reči. „Oklamali nás, führer chcel moc, a inak nič. Čo sa v Nemecku zmenilo odvtedy, čo ju dosiahol? Iba bohatí ľudia sú ešte horší. Teraz, keď robia svoje obchody, len súkajú vlastenecké nezmysly – to je jediný rozdiel. Intrigáni sú na tom ešte vždy najlepšie.“ A rozhodol sa, že vystúpi zo strany, ktorú kedysi tak miloval.

/strana 226/

Jedneho dňa ho chlapi v uniforme vytiahli z izby, odviezli za mesto a zastrelili od chrbta. Do jeho práce poslali oznam, že mal automobilovú nehodu.

IX

V mnohých mestách

/strana 231/

Hendrik Höfgen zarába ťažké peniaze. Už je dávno rozvedený s Barbarou. „Nacionálnosocialistický režim skonfiškoval dom a všetok majetok tajného radcu a zbavil ho štátneho občianstva.“

/strana 241/

Nicoletta opustila svojho manžela a dala sa dokopy s Hendrikom Höfgenom.

X

Hrozba

/strana 257/

Divadlo bolo „očistené od Židov“. Hendrik Höfgen sa stal intendantom a pod jeho vedením sa divadlo finančne pozbieralo. Moderné veselohry neexistovali, tak povyťahoval staré frašky a „zožal s nimi ohromný úspech.“

/strana 260/

„Herec Hendrik Höfgen si mohol dovoliť pretekárske kone, početné služobníctvo a celý automobilový park, hoci kedysi od života nechcel nič, iba čistú košeľu a fľašu kolínskej vody na nočnom stolíku.“

/strana 263/

Otto Ulrichs zrevidoval svoj názor na svojho bývalého priateľa Hendrika Höfgena. Obnovil vzťahy s ilegálnymi opozičnými kruhmi a začal svoju službu, dúfajúc, že je ďaleko od gestapa.

Hendrik Höfgen bol obvinený, že sa stýka s rasovo menejcennými osobami. Prišli mu na jeho kontakty s černošskou princeznou a musel sa zodpovedať dokonca pred samotným „najvznešenejším“. Od strachu pred mocou nebol schopný povedať ani slovo. A to ho zachránilo. Führer nestrpel vo svojej blízkosti sebavedomých a uvoľnených ľudí.

Intendant sa oženil s Nicolettou, aby zatvoril novinárom ústa. „Diktátor sám telegraficky blahoželal mladej dvojici. Minister propagandy poslal kôš plný orchideí, ktoré vyzerali tak jedovato, akoby príjemcovia mali s ich vôňou vdýchnuť do seba smrť… Theophil Marder poslal telegraficky svoju kliatbu, malá Angelika, ktorá mimochodom práve porodila dieťa, ešte raz a naposledy vyronila slzy za svojou stratenou láskou.“

/strana 282/

„Režim kráča ďalej po svojej desivej ceste. A na kraji tejto cesty sa vŕšia mŕtvoly.“

/strana 287/

Otta Ulrichsa zabili. Nebol popravený. Umučili ho na smrť. Na jeho pohrebe sa nikto nesmel zúčastniť. Matka nebohého poslala peniaze na rakvu a v liste plnom sĺz prosila, aby jej dieťaťu dožičili kresťanský pohreb. „Pane Bože, neveril v teba a spáchal veľa hriechov. Ale nebol zlý. Šiel po zlej ceste nie zo zaťatosti, ale zato, že ju pokladal za správnu. Všetky cesty, po ktorých sa kráča s dobrým úmyslom, musia sa končiť pri tebe, ó, Bože! Ty mu odpustíš a nenecháš ho vo večnom zatratení. Pretože ty, Otče na nebesiach, vidíš do sŕdc a srdce môjho zblúdilého syna bolo čisté.“

/strana 292/

Tie peniaze potajomky poslal Hendrik Höfgen a začal študovať Hamleta. „… umelcom som iba vtedy, keď som Hamlet!“ nariekal. A skrachoval. Veľké monológy prednášal, „chýbala mu hudba i tvrdosť, krása i zúfalstvo…“ /strana 295/ Premiéra mala búrlivý úspech a „tučniak“ vzal Hendrika Höfgena zasa na milosť. Ale on aj tak nemohol zabudnúť na to, ako žalostne ako herec zlyhal. „Nebol som Hamlet“, pomyslel si bolestne. /strana 297/

Keď doma vzdychal nad svojou umeleckou ochabnutosťou, ukázala sa v okne tmavá postava „so svietivo zelenými očami, ktoré boli možno očami šialenca“. Niekto z Ottových „súdruhov“ prišiel Hendrikovi Höfgenovi povedať, že ak sa raz oni dostanú k moci, veľmi dobre vedia, koho majú ako prvého obesiť.

„Čo chcú ľudia odo mňa? Prečo ma prenasledujú? Prčo sú na mňa takí tvrdí? Veď ja som len obyčajný herec!“