Mihai Eminescu: Ďaleko od teba

Mihai Eminescu: Ďaleko od Teba

Knižnica: vlastná

Jazyk: slovenský

Prečítané: október 2014, Kirchehrenbach, Oberfranken, Germany

Originál: z rumunského jazyka preložil a výber urobil Karol Strmeň

Počet strán: 99

Vydavateľstvo: Petrus 1999

Druh: poézia

Eminescu1

Doslov napísal Július Pašteka

Klasik rumunskej poézie Mihai Eminescu /1850-1889/ je spätý v našej literatúre s dvoma básnickými menami – s Ivanom Kraskom a s Karolom Strmeňom. O Kraskovi sa to via a jednostaj i pripomína, na Strmeňa sa takmer zabudlo…“ /strana 64/

Ivan Krasko sa zoznámil s Eminescovou tvorbou počas štúdií na rumunskom gymnáziu v Brašove, pravdepodobne v šk. roku 1895-1896. Zadovážil si vlastný exemplár jeho básní a osem z nich preložil. Uverejnil ich však až po mnohých rokoch a aj to len tri z nich. Ako starý človek preložil ešte dve jeho rozsiahle básne. Tento „skeptický, ponurý i revolučný rumunský novoromantik“ ho fascinoval a právom možno povedať, že bol najväčšou literárnou láskou jeho mladosti. /strana 65/

Aj Karol Strmeň sa ku Eminescovým básňam dostáva v mladom veku. Mal vtedy asi dvadsať rokov. Preložil a publikoval z jeho tvorby oveľa viac ako Ivan Krasko.

Ďaleko od teba

/strana 9/

Ďaleko od teba a v kúte pri ohníku

svoj život nešťastný zriem v jednom okamžiku,

akobych mal už osemdesiat zím,

ty mŕtva si, ja starnem tým,

spomienky do duše mi pršia ako lejak,

svet starý ožíva a na obloky nejak

podivne tlčie vietor prstami.

..

Ja bol som starý, sám – a ty si umrela.

Vždy, keď si zmyslím

/strana 11/

Vždy, keď si zmyslím na nás oboch, milá,

ľadové moria pred zrak sa mi sunú,

ani len hviezdy, čo by zasvietila,

a v diaľke vidno iba žltú lunu

..

ani mu ľúto, ani dobre nie je –

a minulosť zrie v duchu – na smrť chorý.

Ty väčšmi ďalšia, väčšmi cudzia si mi

a čím sú väčšie moje tmy a zimy,

tým viac sa tratíš v žiare večnej zory.

Keď jedine hlas myšlienok

/strana 13/

Keď jedine hlas myšlienok je nemý,

spev zbožnosti ma stále drží v strehu,

ja zavolám ťa, poslúchneš ma? V behu

z hmiel studených sa pustíš k mojej zemi?

Ó, vyjdi z čias a nechaj tône, lemy,

nech ako zo sna uzriem tvoju nehu.

Priblíž sa tíško, stále blíž, ó, blíž

a s úsmevom sa nakloň k môjmu čelu,

nech vzdychy tvojej ľútosti ho hoja

a na očiach až moje ucítiš,

zachvej sa, ako stisnem si ťa celú,

ó, večne stratená a predsa večne moja!

Z vĺn času

/strana 15/

.

stúpaš a tvár tvoja je priesvitná sťa nebo,

je celkom zblednutá a veľa trpí slepo.

Tvoj čistý úsmev mi zas budí v očiach sen,

ty žena hviezd a hviezda žien,

no keď ju o plece zriem opierať sa inú,

do očí hľadím ti a slzy sa mi rinú.

Tak krehká si

/strana 18/

Tak krehká si, že úplne

len čerešne kvet roveň je ti,

jak anjel cestou úslne

mi do života nesieš kvety.

Ideš mi ľahko v ústrety,

pod nohami ti hodváb šumí

a od hlavy až po päty

nesieš sa ako snivé dumy.

.

Odchádzaš, ideš na miesta,

kde nenájdem ťa, jasná, jemná.

Si duše mojej nevesta,

a predsa viac ťa nieto pre mňa.

Ty odchádzaš mi v predstave

jak Večná Panna na obraze,

čo korunu má na hlave.

Kam ideš? Kedy prídeš zase?

Je vonku jeseň

/strana 22/

Je vonku jeseň. Lístie vetru čelí

a vietor kvapky mece do okna.

Ty staré listy čítaš samotná

a za okamih prejdeš život celý,

čas zabíjajúc na drobnosti ľúbe,

a želáš si, nech neruší ťa nik,

je lepšie takto, vonku spľušť i krik,

ale ty čítaš, snívaš pri kozube.

.

Na hrobe matky

/strana 24/

I z hmlovín času, drahá moja mama,

kvílenie lístia k tebe pozýva ma,

keď ponad čiernou rozvalinou krypty

jesenný vietor suchý agát kyptí,

konáre tlčú, znie mi v nich tvoj hlas.

V čas každý budú tĺcť, spať budeš v každý čas.

Keď zomriem, milá, nenos dlho smútok,

zo svätej vŕby odlom pre mňa prútok

a k hlave mi ho zahrab v zemi holej,

i horúcimi slzami ho polej,

nech ponado mnou tiene prestrie raz.

Vždy bude väčší tieň, spať budem v každý čas.

Ak vedno sa nám lúčiť so životom,

.

Mne na hrudi spať budeš potom zas.

Znieť bude nárek vôd, spať budem v každý čas.

Svieť na mňa

/strana 26/

.

Som všetkým cudzí. Bezo smeru

ma vodia všade muky mnohé,

niet vo mne viery, niet, čo treba.

Ty daj mi mladosť, vráť mi vieru,

zjav sa mi v hviezdach na oblohe,

nech, Mária, ctím večne teba!

Na pahorku

/strana 28/

..

Ja vystupujem na bralo

a duch tiež stúpa trúfalo,

pozorne skúmam jeden bod

a pozerám sa na východ,

dívam sa dumne, kade sa

stratili jasn nebesá,

.

Milujúc tajne

/strana 31/

Milujúc tajne, o spoločnom šťastí

som mlčal, mysliac, že tak páčim sa ti,

veď pre oči, aj z nich som čítal, platí

ti krásna večnosť vražiadich snov slasti.

Viac nemožno mi mlčať. Po objatí

mi túžba dáva slovo tajnej vlasti,

chcem utopiť sa celý bez sústrasti

v plameni duše, čo mi lásku vráti.

..

Nechápeš ma

/strana 33/

Nič v mojich očiach nemá väčšej váhy

jak tajomstvo, čo tají tvoje ťahy,

veď ak nie ty, tak aký zázrak vzal by

mi život jasnej myšlienky a šaľby?

I v slovách mi ho načo márniť treba,

ich hlasom načo zasypávať teba

a načo väzniť sen a grnky púpat

a sladkej tôni do tmy brániť stúpať.

Melanchólia

/strana 35/

Už otvorená je aj brána medzi mrakmi

a v mŕtvej belosti ňou kráča kráľovná tmy,

spi, nemaj starosti, spi tuná v svetle vzduchu,

i v hrobe belasom, i na striebornom rúchu,

i v hrobke hrdosti, i na oblúku neba,

spi, sladká kráľovná, ja vzývam iba teba!

.

Hviezda

/strana 388/

Po jasnú hviezdu vysočín

je taká dlhá cesta,

že tisíc rokov treba, kým

ju vidno z nášho miesta.

..

Obraz tejto hviezdy nesmelý

sa nebom ticho skveje.

Bola, keď sme ju nezreli,

dnes zrieme ju, a nie je.

Takisto v nočnej hlbine,

keď mizne túžba naša,

nasleduje ju jedine

jas lásky, ktorá zháša.

Čas prešiel ako mraky

/strana 40/

Čas prešiel ako mraky nad rovinou

a nikdy sa už nevráti tak hojný,

bo dneska ma už neokúzlia dojmy

a hádanky a vyprávanky činov,

čo tešili, keď – chlapec nepokojný –

ja chápal som ich ešte mysľou inou.

Dnes do tieňov ma v prázdno mojou vinou,

čas tajomstva a súmrak noci, pojmi!

Stratil som všetko, čo mi mladosť dala,

a nemé sú už ústa dávnych časov.

Čas rastie za mnou… Vždy viac temno je mi…

Rozlúčka

/strana 42/

Mám vypýtať si, milá, znak, že nenechám ťa čosi-kdesi.

I samu bych ťa popýtal, no beda, ani svoja nie si:

ja z plavých tvojich kučerí mať neželám si suchý kvet,

bo čo chcem, iba jedno je: vedz o mne vôbec nevedieť.

Načo cit šťastia zašlého by v ukrutnosti práve tak

mňa trápiť mal a načo by som večne mať mal jeho znak?

Aj na tom istom potoku znie ináč voda za vodou.

..

Ó, či mi kedy odpustíš, že vrúcne som ťa miloval?

..

Len piesne mojej úzkosti tam medzi múrmi zím a temna

vždy budú žobroniť a pýtať večný pokoj pre mňa.

..

Ty stále viac mi prekvitaj, jak kvitne väčšmi mesiac apríl,

s veľkými mdlými očami a smiechom, čo by decku patril.

Nech z tvojej detskej sviežosti sa mladosť tvoja rozvíja

a nevedz o mne celkom nič, jak nebudem už ani ja.

Vyhasol život

/strana 45/

Vyhasol život slávnych Benátok,

nie sú v nich spevy ani svetlé bály.

Len po mramore schodov cez portály

preniká luny chmúrny ostatok

.

v mladosti krásnej kvitne rok čo rok,

chce prebrať život múrov-neviestok

a zvoniac, vodou zvučné vlny valí.

.

Nevzbudíš mŕtvych… Všetko darmo, synak…

Moc rokov prešlo

/strana 47/

Moc rokov prešlo už a prejde ešte veľa

od svätej hodiny, keď zviazalo nás puto,

lež stále spomínam si na hodinu túto,

div očí náramných a studeného tela.

Ó, príde odznova! Nech sladké slová sú to,

čo zrak tvoj vnukne mi, keď nakloníš sa celá,

jak keby lúčami mňa zasypať si chcela.

Príď, aby lýry zvuk brať nebolo ti ľúto.

Ty ani necítiš, jak mocne miluje ťa

srdce, kam pokoj si priniesla do napätia,

ako keď hviezdy sú a do mlčania svietia.

Ten život zháša mi, čo nedoniesol šťastie,

a ty sa usmievaš zas ticho ako dieťa,

zahorel pohľad môj a duša moja rastie.

Noc svieti jasne

/strana 49/

Noc svieti jasne. Na verande stojím.

Haluzie stromu na mňa sklonené je,

strom zacláňa ma zakvitnutím svojím

a zo záhrady vietor vône veje.

.

Keď rozpomienky

/strana 51/

Keď rozpomienky z minula

by nedbali ma vábiť všade,

ja z času na čas kráčam tade,

kde cesta sa nám vinula.

Noc

/strana 54/

Noc. V krbe oheň bliká bledo len.

Ja prizerať sa z červeného kresla

už ustal som a mihalnica sklesla,

vyhasla svieca, ticho vládne sen.

.

Nech koľkokoľvek hviezd

/strana 56/

Nech koľkokoľvek hviezd má výška hviezdna,

nech koľkokoľvek vĺn sa dvíha po ňu,

čo znamenajú, prevyšujúc tôňu,

a co chcú v lesku iskrivom, nik nezná.

Ako len môžeš, skúmaj svoju púť,

buď dobrý, veľký, alebo čiň zločin,

si tenže prach i pohľad do hlbočín

a dedičstvo je jedno: zabudnúť.

..

Z pozostalosti

/strana 58/

Pretože už tak dávno nič

sme nevraveli sebe kvôli,

vraj zabudli sme úplne,

nakoľko sme si svoji boli.

.

Mám túžbu jedinú

/strana 60/

.

A za mnou pri kríži

nech plakať nieto komu,

nech iba nárek stromu

sa plaču priblíži,

keď riavy, čo ta viedli,

zlomia sa jednostaj,

nech mesiac prejde aj

dlhými hrotmi jedlí,

nech v sladkom vánku spiež

sa nesie chladnou tmou

a topoľ nado mnou

nech striasa vetvy tiež.

..

http://de.wikipedia.org/wiki/Mihai_Eminescu

Mihai Eminescu sa narodil v roku 1850 v terajšom Rumunsku a zomrel v roku 1889 v Bukurešti. Je považovaný za najznámejšieho rumunského básnika 19. storočia.

Narodil sa ako siedme dieťa Gheorghe Eminovici a jeho ženy Raluca. Už do základnej školy chodil takej, ktorá bola nemecká. Rovnako ako neskoršie vyššie gymnázium, ktoré bolo tiež nemecké. Jeden z jeho učiteľov Aron Pumnul ho nadchol svojím zápalom za rumunskú kultúru a rumunský jazyk.

Napriek tomu, že Eminescu horlivo čítal každú knihu, ktorá sa mu dostala do rúk, na gymnáziu nezvládol školskú disciplínu a utiekol ako 14 ročný s potulnou divadelnou skupinou, pretože ho fascinoval ich nekonvenčný štýl života.

V roku 1866 po prvýkrát uverejnil jednu zo svojich básní v rumunskom časopise „Rodina“. V roku 1869 spolu s rovnako zmýšľajúcimi literátmi založil časopis, v ktorom uverejňovali ľudové rozprávky, básne… Vtedy sa už Eminescu zriekol koncovky „ovici“ vo svojom mene, ktorá mu pripomínala Slovanov. Niekedy v tomto období sa jeho otcovi podarilo vystopovať ho a poslať do Viedne na štúdiá filozofie. Finančne ho podporoval a Eminescu sa nadšene zaoberal historickými a filozofickými dielami, predovšetkým filozofickými textami Arthur-a Schopenhauer-a. Odtiaľ jeho ovplyvnenie pesimizmom. Od roku 1871 do roku 1847 študoval nadaný Eminescu v Berlíne a nechal sa ovplyvniť nemeckou literatúrou, predovšetkým nemeckou lyrikou. Ale v podstate nedokončil nijakú školu, nezískal nijaký titul. Jeho protektor Maiorescu sa mu snažil zabezpečiť katedru na univerzite, ale Eminescu v roku 1874 opustil štúdiá bez toho, aby ich ukončil. Maiorescu mu zabezpečil miesto riaditeľa ústrednej knižnice. V roku 1875 zahorel láskou ku vydatej žene – Veronica Micle, ktorá bola veľmi atraktívnou ženou s literárnymi ambíciami.

V roku 1884 zomrel jeho otec a jeden z jeho bratov spáchal samovraždu. On sám bol chorý a striedal svoj pobyt v nemocniciach, s prácou v redakcii časopisu, ktorý sám založil. Neúnavný Titu Maiorescu podporuje vydanie jeho prvých básnických diel. V roku 1888 obdrží Eminescu štátu podporu, aby mohol dokončiť svoje manuskripty. V tomto roku ho Veronica Micle zavolá k sebe do Bukurešti, ale už vo februári 1889 musí ísť Eminescu znovu do nemocnice. Doteraz však nie je isté, či jeho psychické problémy spôsobila dedičnosť, alebo syfilis. Eminescu zomrel v noci 15. júna v jednom Sanatóriu v Bukurešti. V tom istom roku zomrela aj Veronica Micle a jeden z jeho dobrých priateľov Ion Creangä.

Werbeanzeigen
Dieser Beitrag wurde unter Iní autori, Poézia abgelegt und mit , , verschlagwortet. Setze ein Lesezeichen auf den Permalink.

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s