Margita Figuli: Mladosť

Knižnica: kniha požičaná z verejnej knižnice

Prečítané: naposledy v januári 2014, v Kirchehrenbachu

Jazyk: slovenský

Počet strán: 320

Vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1959

Doslov napísal ešte taký „socialistický“, poplatný dobe Andrej Mráz

P1130317

Obsah

Bola som vtedy ešte maličká. Necelých päť rokov tešila som sa zo života a poznávala najbližší okolitý svet. Ani pamäť som nemala ako dospelí ľudia. Z detských zážitkov iba omrviny zostali v mojich myšlienkach.“ /strana 7/

Ako skoro každý autobiografický román začína aj tento opisom rodiska. Margita Figuli sa narodila vo Vyšnom Kubíne, čo je kúsok od dediny, v ktorej som prežial detstvo ja. 🙂

Po opise rodiska nasleduje zoznam predkov. Jej štýl je však plný poézie a poetických obrázkov sveta. „Lyrizovaná próza“ bola mojou „srdcovou záležitosťou“ celú mladosť a nebyť tých niekoľkých „boľševicky ladených riadkov“, som jej knihou nadšená. Veľmi dobre sa mi to čítalo a bolo mi temer smutno, keď som sa dostala na koniec.

Kapitoly v tejto knihe nemajú nadpis. Ako keby všetko so všetkým súviselo a muselo sa to znázorniť aj graficky. Niekedy urobí väčšiu medzeru, ale aj tak je to súvislé rozprávanie. Napríklad, keď hovorí o svojom starom otcovi, ako sa v rodine tradovalo, že ho „uchytil vlk“, keď bol malý a ženy ho proti nemu obránili motykami. Nič sa mu nestalo. 🙂

Bolo nás štvoro. Tri sestry a jeden brat. Najstaršia sa volala Betka a prostredná Ľudka. Ja som bola zo sestier najmladšia. No poškrabkom bol brat Jurko, lebo bol z detí posledný. Olgtec sa vraj hnevával na Boha, že takému chlapovi požehnáva samé dievky. Napokon predsa len narodil sa mu chlapec. Vtedy sa aj život našej matky naplnil uspokojením. Spravilo ju to nadlho šťastnou.“ /strana 8/

Otec sa im vybral za more, aby zarobil peniaze, ale akosi sa mu nedarilo a vrátil sa domov. Museli potom splácať, čo si požičal na cestu. Kúpil starú, nepoužívanú krčmu, ale dom bol už starý a „ako temer všetky deti nášho kraja často sme sa budievali zo spánku od čudného pachu stien. Potom sme ráno vstávali nevyspaté, tváričky sme mali zvráskavené ani starí ľudia.“ /strana 8/

Napriek chudobe bývalo u nich veselo. Matka sa snažila vyhladiť ich boliestky, ich starosti, biedu, aj prácu, ktorú museli robiť, hoci boli ešte maličkí. Otec bol asi prísnejší, ale Margita Figuli o ňom veľa nerozpráva. Keď ho zobrali na vojnu, najviac to z detí zasiahlo Betku, ktorá bola najstaršia a uvedomovala si a chápala viac ako ostatné deti. „… šla som sa utíšiť k naozajstnej tetke Verone na Grúnik“, ktorá mala zlaté srdce. /strana 19/ Kedysi bola slúžkou v kaštieli, potom robila poštárku a v zime rozdávala cudzím deťom jablká, lebo vlastné nemala.

Veľkou ranou pre rodinu bolo, keď im zobrali jediného koňa. Volali ho Ferko a bol ich jedinou oporou. „Mali sme ešte neodvezené žito na Brezovci. I druhá ďatelina stála na ostrvách v Čierťaži. I kapusta sa šírila do väčších a väčších rozmerov Na uhliskách. Každú jeseň ju viezol Ferko v rebriniaku domov. Nevie sa, kto to teraz poodváža. Možno, že všetko v poli pohnije. Preto tak tvrdne matke v hrdle hlas.“ /strana 26/

Malá Margita sa pokúša požičať koňa u Ondrušov, ale sváčik je jeden z najlakomejších ľudí v dedine. Nepožičia im koňa, aj keď sa jeho žena hnevá, že nemá srdce v hrudi. Nechce im požičať koňa, lebo sa ulakomil na ich jedinú dobrú zem a matka ju predať nechcela. „Veď si len oplan“, vytýkala mu jeho vlastná žena. „Už sa ľudia zastrájajú, že nás podpália. Dobre by urobili. Na čo je taký človek na svete? Chlapi mrú na frontoch, ženy od roboty, deti od hladu! Hanbi sa! Hanbi! Povedz len, človeče, načo ty chodíš do kostola každú nedeľu a spomínaš Boha?“ /strana 29/

Keď sa malá Margita vrátila nešťastná domov, mama jej utrela tvár, usmiala sa a priznala sa mierne: „Vedela som to. Lenže ja vám nedám zahynúť, i keby som si mala ruky po lakte zodrať.“ /strana 30/

Mama, keďže nemali koňa, zvážala seno „na kolieskach“ spolu s deťmi. Ale tie boli malé, slabé, a tak ju raz „kolieska“ potisli dolu brehom a ona ostala visieť v bezvedomí v krovinách.

Vtedy im pomohla tetka Osadská, ktorá spolu so svojím synom Milanom povozila ich senov noci. Žito im pozvážali Livorovci.

Tetka Livorovie často chodievala matku navštevovať, kým ležala v posteli, potešovala ju a raz nadhodila, že jej požičajú, ba i darujú zo svojich troch tie obstarnejšie kolieska. Nemusí banovať za tými, čo sa dodrúzgali na dne suchého potoka. Komuže inému by vraj pomáhali, ak nie nám? Matka sa čudovala nad nevídanou ochotou Livorovcov, i keď nám prichodili ako rodina. Ťažko dali žobrákovi skyvu chleba a naraz voči nám toľká dobroprajnosť. No vykľulo sa šidlo z vreca. Tetka Livorovie začala matke vyšeptávať, aby už len na nich pamätala, ak nebude vládať zeme obrábať a nútená bude ich predať. Ostalo by to aspoň v rodine.“ /strana 39/

Matka aj im odmietla predať zeme, ktoré živili ju, aj jej deti. Hneď bolo po Livorovie pomoci. Skutočne jej pomáhal iba Maťko Feranec, ktorého vlastná matka opustila, lebo bol nemanželské dieťa. Nechala ho na starosť obci a odišla od neho slúžiť pánom. „Ešte najesť sa mu dali, ale málo sa takých našlo, čo by mu boli ponúkli preobliecť čistú košeľu.“ /strana 40/ „Skrýval v sebe mnohé z krásnych vlastností. Ale ako perly nežiaria cez mušľu, nežiarili ani jeho vlastnosti cez hrubý zovňajšok. My sme ho už poznali a vedeli sme, že napríklad, čo sľúbi, vždy splní.“ /strana 40/

Deti chodievali s Maťkom do hory a nosili domov šušky, aby bolo v zime čím kúriť. Šušky zbierali iba tí najchudobnejší, ale taká bohatá tetka Livorovie im ich vysypala, lebo sa jej nepodarilo vymámiť od matky pole, a tak im nechcela dať z ich hory ani tie šušky, hoci by tam aj tak len zhnili. Neuveriteľné, aké tvrdé srdcia majú niektorí ľudia.

V škole sa učilo po maďarsky a deti tomu nerozumeli. Ich učiteľka bola náladová žena, ktorú poznačil osud nemanželským dieťaťom. Zobrali jej ho páni do kaštieľa a ona si nemohla vidieť ani milého, ani syna. A tak si uľavovala v bolesti tým, že bila deti trstenicou, hoci mali svojej biedy skutočne dosť. V zime museli kúriť a dodať drevo na kúrenie. Lenže chudobní nemali na zakúrenie ani vo vlastnom dome, nieto na kúrenie v škole. Raz tak z chladu ochorel malý Jurko a skokro by umrel, nebyť trpezlivej a vynaliezavej opatery jeho vlastnej matky, ktorá sa nebála skúsiť aj nové spôsoby, hoci ju všetci varovali, že keď dá synovi studené obklady, ten naisto umrie. Keď potom prišiel lekár, povedal jej, že synovi zachránila život.

Aj s vojnou naozaj zlo sa rozrastalo. Cítili sme to zo dňa na deň väčšmi. Nedalo sa tomu vyhnúť. Onedlho prišiel list z banky. Poslali matke novú upomienku, aby zaplatila úroky a zameškané splátky. Hrozili už aj dražbou.“ /strana 99/ Tetka Porubiakovie bola ochotná zachrániť ju svojimi poslednými peniazmi, ktoré odkladala na lekára, keby nedajbože niektoré dieťa ochorelo. „Naša mama sa vraj v prvej chvíli nevedela spamätať od prekvapenia. Nebola by nikdy povedala, že osoba navonok s toľko drsnotou má také prístupné srdce. Na slovo otvorí priečinok, vytiahne batôžtek a povie: „Tu máš.“ /strana 108/

Ale ich mama si vymyslí iný plán. Kúpia kravu, mesiac ju chovajú a potom ju predajú drahšie, ako keď ju kupovali. Matka vyrovná v banke úroky a priplatí nejakú tú korunu aj na splátky. Podaril sa jej tento smelý plán. Len sestra Helena považovala za hanbu, že má sestru „kupkyňu.“ Ona sa vôbec s matkou často vadila, lebo mala na mnohé veci iný názor. Bola ešte slobodná a nechcela, aby ľudia na ňu „ukazovali prstom.“

Ale matka sa nebála ani takých vecí, ako „ukradnúť“ v zime starú vyschnutú vŕbu a dovliecť ju v snehu obkľukami domov, aby jej deti nepomreli od zimy. A muselo to byť pre ňu veľmi ťažké, lebo sa nikdy nedopustila ničoho nečestného.

Na ruských zajatcov spomína Margita Figuli v dobrom, ale nakoniec predsa len nemohla obísť, ako si Rusi zabili svojho vlastného. Nebolo to teda také „ružové“, ako asi musela napísať, keď chcela, aby jej v socializme vyšla kniha. Starý otec dostane Fiodora, ktorý sa podobá na jeho umretého syna Ondreja. Zo začiatku je k nemu láskavý a milý, ale potom sa začne prejavovať jeho tvrdosť, akú prejavoval aj voči vlastným synom a začne Fiodora ukracovať na jedle. Keď sa blíži koniec vojny, Rusi sa poberú domov. Matka daruje jednemu z nich otcove čižmy, aby mal v čom tú dlhú cestu prejsť. „Ich“ Rus sa volal Michail. /strana 218/

Betka sa zaľúbila do Milana Osadského, ktorý by bol flirtoval aj s Margitou, ale bola pre neho primladá. „Potajomky žialila som nad žltým chocholíkom vlasov, čo sa striasal nad Milanovým čelom pri jeho bodrej chôdzi. Nezastavilo ma ani to, že v lete, keď sme sušili sená, doniesol Betke kytku jahôd a ona mu na odvetu zastokla sojčie pero za ovinku na klobúku. Možno, že som mala čudnú povahu. Bez omrvinky závisti tešila som sa z ich radosti. Pritom som verila, že Milan patrí iba mne, zasa na iný spôsob. Patril mi ako obraz, ako pocit, ktorý je schopný čímsi krásnym vypĺňať život. Ale nikomu som sa s tým nepriznala. Možno, že som zdedila tú vlastnosť po matkinom rode, o ktorom vravievali, „že si vedia rozkazovať, aby sa im najväčšie vnútorné búrky a zvíchrenia citov neodralzili na tvári. Nuž teda ani z môjho výzoru nepodarilo sa nikomu vyčítať hlboké tajomstvo.“ /strana 219/

Lenže Milana v posledný deň vojny tiež zoberú, hoci je ešte veľmi mladý. „Prečože mi ho beriete? Veď je to ešte dieťa, ščstnásť mu nedávno minulo,“ nariekala jeho nešťastná matka. /strana 219/

Maťkovi Ferancovi chce obec zobrať dom, ktorý mu darovala jedna umierajúca žena, ale nestihla to dať na písmo. Maťko síce má dvoch svedkov, ale tí sú na vojne. Zdá sa, že mu nič nepomôže, že si richtár urobí po svojom. A vtedy sa vychytí Margitina mama a povie richtárovi, že nech si uvedomí, že časy sa zmenili. Chlapi prídu domov s puškami. Richtár sa zľakne, rozhodne sa „podržať si zadn dvierka“ a nechá Maťka bývať naďalej v jeho dome. Neskôr sa v dedine objaví jeho vlastná mať, ktorá ho nechala u cudzích a sama odišla do Pešti. Teraz jej lámka povykrúcala prsty a ona musí chodiť po žobraní. Vráti sa domov, aby ju živil nemilovaný syn. Teraz jej je dobrý, keď je s ňou zle. Ale Maťko ju v dobrote srdca nielenže prijme, ale aj robí za dvoch, aby uživil seba i ju.

Keď sa priblížil koniec vojny, začali z kaštieľa utekať jeho majitelia. Páni sa báli. Aj krčmár sa bál. Najmä Dúbravcov. To bola iná dedina ako Vyšný Kubín. Ľudia v nej mali horúce hlavy. A veru aj tak bolo, že keď sa chlapi odtiaľ vrátili z vojny, rabovali zásoby, opíjali sa v krčme, bili sa ich správanie bolo pre matku trpkým sklamaním, lebo očakávala, tak ako to čakali aj iní, že prídu nové, lepšie časy pre chudobného človeka. Otec sa tiež vrátil. Dostal dovolenku, ale už sa na vojnu nedostal, lebo ho nevolali. Vojna sa blížila ku koncu.

Otec začal tvrdo robiť na poli a hnal aj deti, ktoré za štyri roky trochu povyrástli. Ale matka to nechcela dovoliť. Veď sa zodierali, kým bol preč. Nech teraz cítia, že sa im prišiel otec.

Vyčkala som vo dvore, kýmkoľvek sa nevrátila tetka Verona. Krivkala a ledva sa vliekla od ustatia. Podopierala sa motykou a keď si sadla na prah domca, trela si presilené zápästie. – Za vrecko zemiakov, aby sa človek zodral na panskom,- žalovala sa. – Veru sme sa nenazdali, že bude takto, keď sa skončí vojna. Neborákmi sme boli, neborákmi sme zostali.“ /strana 307/

Poslednou krásnou príhodou je príhoda s kačiatkom. Lakomá, bohatá tetka Livorovie sa pokúša ukradnúť ešte aj kurence zo susedovie záhrady, ale malá Margitka ju pristihne. Nič si z toho nerobí a keď objaví zatúlané kačiatko, prisvojí si ho ako samozrejmosť. Tetka Verona narieka, hnevá sa na ňu, ale tetka Livorovie sa tvári, že nepočuje. A tak Margitka na popud svojej mamky kačiatko zoberie a vráti ho potajomky tam, kde patrí.“Tetka Verona práve vyšla na priedomie. Odkedy jej začala miznúť hydina, i desať ráz za deň sa presviedčala rátaním, či z drobizgu niečo nechýba. Hneď začala: „Jeden, dva, tri..“, začala znova a potiahla sa bližšie k nim, aby lepšie dovidela. Pretrela si oči a znova sa pribrala počítať.

Zakaždým ich bolo neomylne osem. Neklamal ju starecký zrak.

Kačiatko sa vrátilo, vrátilo sa, usmievala sa.

Radosť jej zaliala tvár.

Rozbehla sa po meričku s jačmeňom do pitvora a volala:
„Vrátilo sa, pane Bože!“

Ďalej som nečakala. Rozbehla som sa dolu Grúnikom k matke. Odľahlo mi, ako keby sa boli hory zo mňa odvalili. Dýchala som bez strachu, voľne a ľahučko. Zdalo sa mi, že sme s matkou premohli 12 hlavého draka.“ /strana 313/

Biografické heslo

Margita Figuli sa narodila v roku 1909 vo Vyšnom Kubíne. Nižšie gymnázium absolvovala v Dolnom Kubíne. Pôvodne chcela študovať maliarstvo v Prahe, ale keď jej to nevyšlo, prihlásila sa na Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici.

Po maturite nastúpila ako anglická korešpodentka v Tatra banke, kde pracovala do roku 1941, keď ju prepustili zo zamestnania z politických dôvodov, pretože uverejnila protivojnovú novelu „Olovený vták“. Reagovala ňou na napadnutie Poľska Nemeckom. V Bratislave ostala žiť natrvalo a venovala sa literárnej činnosti. Popri zamestnaní študovala na konzervatóriu hru na klavír. Literárne prvotiny podpisovala pod pseudonymom „Morena“. Využívala legendy, mýty a nebránila sa rozprávkovým prvkom. Okrem vlastnej tvorby sporadicky prekladala z češtiny Karla Čapka a Karla Jaromíra Erbena. Vydatá bola za profesora J. Šustra, ktorý pochádzal z juhoslovanskej Pivnice. Jej prvý syn sa volal Borislav. Keď v roku 1995 zomrela, mala 85 rokov. Pochovaná je na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí.

Werbeanzeigen
Dieser Beitrag wurde unter Biografie, Slovenskí autori, Werke abgelegt und mit , , verschlagwortet. Setze ein Lesezeichen auf den Permalink.

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s