Fjodor Michajlovič Dostojevskij: Pán Procharčin

Fjodor Michajlovič Dostojevskij: Pán Procharčin

 IMG_3218

Knižnica: vlastná

Prečítané: jún 2012

Jazyk: preložené z ruštiny do slovenčiny

Počet strán: 273

Vydavateľstvo: Tatran, Bratislava 1974

Druh: Novela z knihy Katarína

Sú tu poviedky, v ktorých Dostojevský riešiel etické a psychologické problémy ľudí, ktoré patrili jednotlivcom, ale boli v protiklade s tým, ako žila vtedajšia spoločnosť. Poviedky poznačené zúfalstvom, neľudskými podmienkami, rozvrátenými túžbami. Ako keby sa život a sen, skutočnosť a predstava ustavične prelínali. Ale Dostojevský píše, ako keby so všetkými postavami, ktoré vytvoril, súcitil, ako keby veľa z toho, o čom píše, sám prežil. Aj po toľkých rokoch sú jeho poviedky živé, pôsobivé, pravdivé, strašné, aj krásne zároveň.

Pán Procharčin

Celkom vtipne napísaná novela. 🙂

Pán Procharčin bol starší muž s nízkou služobnou hodnosťou, ktorý mohol za byt u Ustiňji Fiodorovny zaplatiť len päť rubľov a nebyť toho, že si ho veľmi obľúbila… vo všetkej počestnosti… musel by odísť, lebo päť rubľov bolo dosť málo a on viac platiť nemohol.

Ustiňja Fiodorovna, úctyhodná a korpulentná žena, ktorá veľmi obľubovala výdatnú stravu i kávičku a všemožne sa premáhala cez pôsty, mala niekoľkých podnájomníkov, ktorí jej platili aj dvakrát toľko ako Semion Ivanovič, no pretože neboli skromní, skôr naopak, všetci do jedného boli „zlomyseľní nactiutŕhači“, čo si uťahovali z jej ženského osudu a bezbrannej osamelosti.“ /strana 81/

Pán Procharčin sa do spoločnosti veselých kumpánov, ostatných nájomníkov Ustiňje Fiodorovny vôbec nehodil. Oni si radi vychutnávali veselé „šumivé okamihy života“, ale pán Procharčin ako keby také nikdy nepoznal. Strašne a na všetkom šetril. Napríklad si dával iba polovicu obeda, ale aj to len vtedy, keď to už od hladu nemohol vydržať. Alebo sa len zriedkakedy odhodlal dať si vyprať bielizeň. „Semion Ivanovič, duša drahá, bodaj ho stislo, svinil jej v kutici dvadsať rokov celkom nehanebne, lebo nielenže sa po celý svoj pozemský život tvrdlohlavo zdráhal nosiť ponožky, vreckovky a podobné veci, ale Ustiňja Fiodorovna na vlastné oči videla skrzeva predraté zásteny, že on si, neboža, zavše nemal ini čím prikryť svoje biele tielko“. /strana 84/

Pán Procharčin z tej duše neznášal, keď ho niekto „skrzeva predraté zásteny“ špehoval. Hovoril o sebe, že je „biedny človek“ a z svojho biedneho platu musí ešte vydržiavať „švagrinú príživníčku“, ktorej každý mesiac posiela päť rubľov, za ktoré by si mohol dať ušiť nové šaty, ale takto nemá za čo. Hovoril to často a zasa a znovu, aby si to ľudia zapamätali, aký chudobný a bez rubľa chlap on je. Jedneho dňa sa mládež dohovorila, že si z neho vystrelí a začali len tak pri stole rozhovor o tom, ako počuli, že úradníkov budú povyšovať, ale len tých, ktorí sú ženatí, lebo tí predstavujú väčšiu istotu pre štát.

A vtedy Semion Ivanovič zmizol. Táto udalosť vyvolala nesmierny zmätok. „Jednak preto, že bol obľúbencom, po druhé preto, že jeh preukaz, ktorý dovtedy opatrovala domáca pani, sa práve vtedy náhodou zapotrošil. Ustiňja Fiodorovna zaškrečala, čo robievala vždy v kritických situáciách. Celé dva dni nadávala a hrešila podnájomníkov, vyčítala im, že jej odplašili podnájomníka ako kurča a že ho zahubili „títo naničhodní posmešníci“ a na tretí deň vyhnala všetkých, aby ho šli hľadať a za každú cenu došikovali utečenca živého alebo mŕtveho.“ /strana 89/

Semiona Ivanoviča dovliekol na chrbte do nitky premočený a na smrť vystrašený nočný drožkár. Semion Ivanovič bol v bezvedomí. Aj ho skontrolovali, či sa náhodou neopil, ale nič nenašli. Uložili ho do jeho postele, ale úplne pritom zabudli, že tam pre neho nachystali prekvapenie. Bábu, ktorú obliekli ako jeho chudobnú švagrinú. Chceli si z neho vystreliť, že sa k nemu prisťahovala rodina a zabrala mu miesto. Keď Semion Ivanovič zacítil „švagrinú“ a pod nohami svoju „posvätnú truhlicu“, zvrieskol, vystrel sa na štyri a díval sa na prítomných, ako keby im chcel povedať, že im nič zo svojho bedárskeho miesta nedá. Nikomu. Ani „švagrinej“. Potom upadol do blúznivého polo-spánku-polo-bdenia. Zdalo sa mu, že mu kolega v práci berie jeho peniaze, lebo veď on má sedem detí a jedno mu už chodí do gymnázia a on ich nemá z čoho uživiť. Zdalo sa mu, že zásteny okolo neho začali horieť a že s nimi horí aj jeho drahocenný matrac. Rozbehol sa doprostred izby a spolunájomníci ho odvliekli nazad za zástenu. „Mark Ivanovič … ako rozumný človek začal veľmi vľúdne dohovárať Semionovi Ivanovičovi, aby sa rozhodne upokojil, lebo chorľavieť je odporné a hanebné, a je to len pre malé deti, kým on musí vyzdravieť a potom ísť pracovať.“ /strana 96/

Rozprávali všetci, jeden cez druhého, až nakoniec spor vyústil v podráždenosť, „podráždenosť prešla do kriku, krik do sĺz, až Mark Ivanovič s penou na ústach, rozzúrený odišiel a vyhlásil, že ešte v živote nevidel takého tĺka chlapa. Opľuvanev si odpľul, Okeanov sa preľakol, Zinovij Prokofievič sa rozplakal a Ustiňja Fiodorovna sa rozrevala a lamentovala, že „jej podnájomník sa poberá na druhý svet v pomätení, že umiera mladý a bez preukazu, že sa nevyjadrí a ona zostane ako tá sirota a že ju budú vláčiť po úradoch.“ Slovom, všetci napokon jasne videli, že sejba sa vydarila, že všetko, čo si zmysleli zasiať, prinieslo stonásobnú úrodu, že pôda bola výdatná a Semiona Ivanoviča sa v ich spoločnosti slávnostným spôsobom podarilo celkom nenávratne pripraviť o rozum.“ /strana 99/

Semion Ivanovič zomrel „pod posteľou“, lebo Remnev a Zimovejkin, ten špinavý, sprostý žobrák, čo sa u nich kedysi objavil a svojimi výmyslami vystrašil chudáka Semiona Ivanoviča na smrť, sa pobili o truhličku chorého Semiona Ivanoviča. Okeanov, ten najtichší podnájomník, schytil čapicu a utekal po lekára a políciu. Lekár mohol už len konštatovať, že podnájomník je po smrti, polícia si zobrala Remneva a Zimovejkina a truhličku, ktorú už otvárala domáca, šikovne schňapol Jaroslav Iľjič. Kľúče si vypýtal od Zimovejkina, lebo ten ich už mal schované hlboko vo vrecku a slávnostne v prítomnosti patričných osôb otvoril hnuteľnosť nebožtíka.

Ale… nič tam nebolo… rozzúrene schytili hlavnicu „a preštúrali ju: bola len špinavá, ale vo všetkom ostatnom sa podobala hlavnici. Chytili matrac, chceli ho nadvihnúť, trošku sa zháčili, porozmýšľali a zrazu na najväčšie prekvapenie čosi ťažké, zvonivé spadlo na zem. Zohli sa, pohmatkali a uvideli papierový zvitok a vo zvitku desať strieborniakov.“ /strana 106/

Zakaždým, keď nejaké peniaze vypadli, všetci ako jedna rodina sa na ne vrhli a rozchytali ich. „Panebože, čo tu toho bolo… ! Ušľachtilé strieborniaky, solídne, pevné poldruharubľovky, pekný polrubeľ, plebejské štvrťruble, dvojhrivenníky, ba aj málosľubné starecké smeti – drobné hrivenníky a strieborné pätáky – každé v extra papieriku v metodickom a solídnom poriadku.“ /strana 107/

Domáca pani v jednom kuse kvílila, skučala a preklínala Semiona Ivanoviča, že ju nechal takú osihotenú. „Keby mi bol doniesol tú svoju hŕbočku a povedal: tu máš, Ustinočka, tu máš darček a opatruj ma, dokým ma matička zem nosí, to by si bol videl, ako by som ho bola kŕmila, napájala, starala sa oň. Och, beťárisko, klamár jeden! Podviedol ma, oklamal, roztrpčil sirotu opustenú…!“ /strana 109/

Werbeanzeigen
Dieser Beitrag wurde unter Ruskí autori, Werke abgelegt und mit , , , , , , , verschlagwortet. Setze ein Lesezeichen auf den Permalink.

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s