Bruno Ferrero: Koľko stojí zázrak

Bruno Ferrero: *Koľko stojí zázrak*

392164_272859459491814_522217116_n
Malé príbehy pre potešenie duše

Knižnica: Tomáškova
Vydavateľstvo: DON BOSCO 2009
Počet strán: 76
Ilustrácie: Juraj Martiška
Upravené mnou. 😀

Stopy


Kráčaš po ceste spolu s Ježišom. Jeho stopy sprevádzajú tvoje stopy. Ty a Ježiš – bok po boku ako dvaja priatelia. Sú tam tvoje odbočenia, návraty, zastávky… „Pane, pochopil som, že keď moje malé stopy boli v tvojich veľkých, vtedy som sa učil chodiť v tvojich stopách, nasledovať ťa zblízka?““Správne.““A keď sa moje stopy zväčšili a dosahovali rovnakú veľkosť ako tvoje, vtedy som sa stal tvojím ozajstným učeníkom.““Presne tak.““Ale, Pane, čo sa stalo potom? Azda som sa vrátil na začiatok? Zasa du vidno kľukaté stopy.“Chvíľu bolo ticho a nakoniec Ježiš radostne odpovedal: „Aha, tie? To som od šťastia tancoval okolo teba.“
*Poučenie:* Šťastím Boha sme my. Toto je najprekvapivejší paradox kresťanstva. A keď je ťažké byť verný, keď všetko vôkol teba je zahmlené, keď ísť vpred vnímaš len ako námahu, vtedy sa zastav, zavri oči, ústa a uši. Budeš vnímať Boha, ako s radosťou tancuje okolo teba.
—————————–

Na svete je jedno jediné miesto, ktoré dokáže zabrániť každej vojne, násiliu, či agresivite. Je uprostred tvojho srdca.
—————————–
*Hundravý strom*
Tento strom mal vráskavý kmeň a krivé konáre. Rástli na ňom len trpké jabĺčka, ktoré nikto nechcel. Najhoršia však bola jeho povaha. Celý čas sa len sťažoval: že je pole plné bahna, že mu kravy a zajace zničili kôru, že ho šteklí vysoká tráva a tak ďalej, stále dookola.
Plot, ktorý stál hneď vedľa Stromu, sa rozhodol, že musí niečo podniknúť, čo by zastavilo susedovo ustavičné frflanie. Rozprával sa o tom so starým Havranom a prišli na to, že Strom nemá skutočný zmysel života a preto sa ustavične sťažuje.
„A kde sa dá nájsť ten zmysel života?“ „Väčšinou rovno pod nosom.“
„Počuj, Strom“, opýtal sa jedneho dňa Plot, „čo je najhoršie v tvojom živote?“Strom sa na chvíľu zamyslel a potom zašepkal smutným hlasom: „Zo všetkého najhoršie je to, že sa nikomu nepáčim. Kvitnem len niekoľko dní, nemám pekné listy a moje divé jablká majú príšernú chuť.““Ale tomu sa predsa dá ľahko pomôcť!“ zvolal Plot. „Môžem poprosiť Zimozeleň, aby sa ťahala aj po tvojom kmeni a konároch, potom budeš väčšinu roka ozdobený voňavými kvetmi a zelenými listami. Zimozeleň však vraví, že sa ustavične a na všetko sťažuješ.“Strom ostal na chvíľu ticho. Potom povedal: „Ak sľúbim, že sa budem sťažovať menej, mohol by si ju presvedčiť, aby sa stala mojou ozdobou?“ „Pravdaže,“ povedal Plot.Nasledujúci rok Strom nevyslovil ani jednu jedinú sťažnosť.A tak sa Zimozeleň rozhodla nasťahovať sa aj k nemu. Vypustila malý výhonok. Obopla kmeň Stromu, vstúpila medzi jeho konáre, rozvinula svoje nádherné žlté a ružové kvety. Strom sa stal najkrajším spomedzi všetkých stromov na okolí. Už ho nikto nepočul sťažovať sa.Raz v zime priletel na Strom Havran a opýtal sa ho, či už našiel zmysel svojho života.“Psst, havran. Teraz nemôžem hovoriť. Musím chrániť Zimozeleň pre vetrom.““Veď je zima a všetko na nej je hnedé a zvädnuté.““Áno,“ šepkal Strom, „ale opiera sa o mňa, aby som ju chránil až do jari.“
*Poučenie:* Srdce je niekedy ďalekozraké. Každý z nás má nejaký zmysel života… máme ho priamo pred sebou… pred svojím nosom… len sa trochu lepšie pozrime!

*Pohár mlieka*


Chudobný študent medicíny sa zarábal na štúdiá podomovým predajom papierových vreckoviek. Býval však taký hladný, že sa raz rozhodol, že už nevládze a zanechá štúdium. Pri ceste domov ho prepadol taký strašný hlad, že si chcel v najbližšom dome vypýtať niečo na jedenie. Ale, keď mu prišlo otvoriť krásne zelenooké dievča, nenašiel dosť odvahy a vypýtal si len pohár vody. Dievčina však pochopila, že je hladný, ale nechcela sa ho dotknúť, a tak mu priniesla aspoň veľký pohár perlivého mlieka.Študent sa poďakoval a opýtal, čo je dlžný.“Nič nie ste dlžný,“ odpovedalo dievča. „Moja mama hovorí, že za láskavosť sa neplatí.“Mladí sa poďakoval, vrátil sa domov a cítil, ako sa mu vracia viera v ľudstvo. Toto malé gesto neznámeho dievčaťa mu dalo silu bojovať ďalej.O mnoho rokov neskôr sa s ňou stretol ako so svojou pacientkou. Okamžite ju spoznal podľa krásnych zelených očí z jej mladosti. Vynaložil všetko úsilie, aby ju zachránil. Keď nad chorobou konečne zvíťazili, vypýtal si v pokladni nemocnice súhrnný účet za liečbu. Prezrel si ho a potom do rohu napísal niekoľko slov.Účet zaniesli pacientke. Vedela, že sa zadĺžila na celý svoj život a bála s ho otvoriť. Napokon sa opatrne pozrela do obálky. Na účte bolo napísané: „Uhradené v plnej výške jedným pohárom mlieka.“ Podpísany doktor Howard Kelly.
*Poučenie:* A kto by dal napiť sa jednemu z týchto maličkých, čo len pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám, nepríde o svoju odmenu. /Mt 10,42/
Ty si Ježiš?*


Skupina mladých manažérov po týždňovom školení bežala na letisko. Meškali. Dvaja z nich nechtiac narazili do stánku s ovocím. Všetko sa začalo sypať, ale oni bežali ďalej, aby stihli nastúpiť do lietadla. Iba jeden z nich sa zo súcitu k majiteľke stánku zastavil.Až teraz si všimol, že dievča bolo slepé.Veľké slzy mu stekali po lícach, ohmatávalo podlahu a márne sa snažilo pozbierať svoje ovocie. Nikto z veľkého množstva ľudí jej nepomohol, ako keby nikomu nezáležalo na tom, čo sa stalo. Muž si kľakol k dievčaťu, pozbieral jablká do košíka a pomohol dať pult na miesto.Vybral peňaženku, vložil jej do rúk peniaze a povedal: „To je za škodu, ktorú sme ti spôsobili. A opýtal sa jej, či je v poriadku.“Keď odchádzal, dievča za ním zakričalo: „Pane…“Zastal, otočil sa a zahľadel sa do jej slepých očí. Dievča sa spýtalo: „Ty si Ježiš?“Na chvíľu ostal nehybne stáť, niekoľkokrát sa váhavo otočil a potom pokračoval smerom k letisku. V duši mu rezonovala otázka: „Ty si Ježiš?“
*Poučenie:* Aj teba si mýlia ľudia občas s Ježišom?
*Bankovka*


Hlavný rečník jednej konferencie začal svoj prejav trochu netradičným spôsobom. „Kto chce túto bankovku?“ opýtal sa publika.Zdvihlo sa veľa rúk.“A túto?“ Pokrkval ju v rukách.Znovu sa zdvihlo veľa rúk.“A túto?“ Hodil bankovku o zem a pošliapal ju.“Ešte stále ju niekto chce?“Ruky sa opäť zdvihli. Bankovka nestratila svoju hodnotu, aj keď bola doničená.
*Poučenie:* Veľakrát budeme v živote zranení, pošliapaní, trýznení, urážaní a predsa nestratíme svoju hodnotu! … ak ju máme.
*Cesta*


Istý mladí sa az opýtal jedneho svätého pustovníka: „Povedz mi, aká je najrýchlejšia cesta k Bohu?“Pustovník sa usmial a povedal: „Zjedz takúto hubu.“Mladík zarazene vykríkol: „Ale, veď tie sú jedovaté!!!““Presne tak,“ prisvedčil pustovník.
*Poučenie:* Neexistujú skratky k Bohu. Treba prežiť celý život.

*Bohatstvo*


Krátko pred Vianocami sa deti v triede rozprávali s pani učiteľkou o chudobe a ona im položila trochu netradičnú otázku: „Kto z vás si myslí, že je chudobný?“Deti, ktoré sa považovali za chudobné, zdvihli ruku.Dini, osemročný chlapec, ktorý sa do mestečka prisťahoval nedávno z Afriky a všetci o nich vedeli, že sú veľmi chudobní, sa neprihlásil. „Lebo ja nie som chudobný,“ povedal Dini veselo.“A kto je podľa teba chudobný?“ spýtala sa pani učiteľka.“Deti, ktoré nemajú rodičov,“ odpovedal Dini.
*Poučenie:* Rodina je jediným pravým bankovým účtom. Nikdy ho nenechávaj v mínuse. Každý deň investuj do lásky, nehy, vernosti, obetavosti a oddanosti svojej rodine. Úroky budú prekvapivo vysoké.
*Totožnosť*


Od detstva som nechcel byť sám sebou. Chcel som byť ako Marco Cancelli. Chodil som ako on, hovoril som ako on. No potom sa Marco Cancelli zmenil. Začal sa motat okolo Gianniho Ferrariho. Miatlo ma to. a ak som teda začal chodiť  ako Marco Cancelli a hovoriť ako Marco Cancelli, ktorý chodil a hovoril ako Gianni Ferrari. Zakrátko som si však uvedomil, že Gianni Ferrari chodí a rozpráva ako Carlo Alvoni. a Carlo Alvoni chodil a rozprával ako Alberto Sabina.A čo si myslíte? Koho napodobňoval v chodení a rozprávaní Alberto Sabina?Spomedzi všetkých ľudí si vybral práve Dada Celliniho, toho chudáka, ktorý chodil a rozprával ako ja!
*Poučenie:* Keď zomrieme a pôjdeme do neba, stretneme sa s naším Stvoriteľom. On sa nebude pýtať, prečo si sa nestal mesiášom, prečo si nevynašiel liek na to, alebo ono. Jediné, čo sa ť v tej rozhodujúcej chvíli opýta, bude: „Prečo si sa nestal sám sebou?“ /E.Wiesel/
*Cena*


Jedneho dňa sa satan práve vrátil z raja s pocitom víťazstva a plný pýchy.“Pane,“ povedal Ježišovi, „práve som zajal celé ľudstvo. Použil som návnadu, ktorá sa výborne osvedčila. Všetkých som ich dostal.““Čo budeš s nimi robiť?“ opýta sa JežišSatan odvetil: Zabavím sa. Naučím ich, ako sa sobášiť, rozvádzať, ako nenávidičť a robiť si navzájom zle, ako sa opíjať, fajčiť a rúhať sa. Naučím ich vyrábať zbrane, pušky, bomby a zabíjať sa. Výborne sa zabavím.““A keď sa prestaneš hrať, čo s nimi urobíš?“ spýtal sa Ježiš.“Zabijem ich,“ povedal pyšne satan.“Čo za nich chceš?““Ty azda chceš týchto ľudí? Nie je v nich nič dobré, za nič nestoja. Ak sa k nim priblížiš, budú ťa nenávidieť. Opľujú ťa, budú sa ti rúhať a zabijú ťa. Nie, takých predsa nemôžeš chcieť.““Čo za nich?“ opýtal sa znovu Ježiš. Satan sa pozrel na Ježiša a s úškľabkom prehovoril: „Všetku tvoju krv, všetky tvoje slzy, celý tvoj život.“Ježiš prikývol a zaplatil.
*Poučenie:* „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ /Jn 15,12-14/

*Rozdiel*


Pokladníčka predávala lístky na poslednú reprízu školského predstavenia. „Koľko lístkov si prosíš?“ opýtala sa chlapca, ktorý vysypal na pult plné vrecko drobných mincí.“Nechcem lístky na predstavenie,“ povedal, „chcem len zaplatiť“.“Prečo chceš zaplatiť za niečo, čo si nevidel?“ čudovala sa pokladníčka.“Ja som to predstavenie videl včera. Prišli sme s bratom neskoro a nebolo nikoho, kto by predával lístky. Tak sme vošli.“Pokladníčke prišlo ľúto vziať od neho peniaze. Keď prišli neskoro, určite ostali stáť vzadu a polovičku z predstavenia nevideli. Kopa drobných mincí bola asi výsledkom usilovného sporenia. „Ak bola pokladňa zatvorená, nemohli ste predsa zaplatiť,“ argumentovala.“Presne to isté mi povedal aj môj brat.““Nikto si nevšimne ten rozdiel“, ubezpečila ho. „Nerob si starosti.“Myslela si, že diskusia je uzatvorená a podala mu peniaze naspäť. On položil dlaň na jej ruku a váže povedal:“Ja poznám ten rozdiel.“Na okamih sa ich ruky v tichu spojili nad kôpkou peňazí. Pokladníčka povedala: „Dva lístky stoja šesť eur.“ A odrátala z mincí presnú sumu.“Ďakujem,“ povedali obaja naraz.Chlapec sa usmial, otočil sa a odišiel.
*Poučenie*: Medzi zlom a dobrom, spravodlivým a nespravodlivým, čestným a nečestným je rozdiel. Málokto ho pozná, ale existuje.
*Parkovanie*


Bol raz jeden úspešný, uponáhľaný manažér. Jedneho dňa mal významné stretnutie v centre mesta, ale nemohol tam zaparkovať. Najskôr obišiel budovu významnej právnickej kancelárie, aby zmapoval situáciu. Nič. Každučké perkovacie miesto bolo obsadené. Skúsil zájsť ďalej. Nikde vôbec nič. V bezradnosti sa začal modliť: „Pane, prosím, pomôž mi, teraz ťa potrebujem. Daj, aby som našiel parkovacie miesto. Ak vypočuješ moju prosbu, sľubujem, že pôjdem každú nedeľu na omšu.“Urobil ešte jedno kolo.Nič, nikde by sa nebol zmestil ani špendlík.Začal sa modliť intenzívnejšie: „Pane, nemôžem meškať na toto stretnutie. Ak mi uvoľníš miesto na parkovanie, budem sa spovedať a nikdy nevynechám večernú modlitbu.“Modlil sa a pomaličky obchádzal budovu, pričom skúmal každý pohyb na ceste. „Pane, ide mi o život! Ak mi pomôžeš nájsť voľné miesto, budem každý deň čítať evanjelium a možno sa pridám aj ku katechétom.“V tej chvíli jedno auto pred ním odišlo a uvoľnilo miesto. Manažér s veľkou úľavou zaparkoval a povedal: „Pane, nenechaj sa rušiť. Práve som našiel jedno miesto.“
*Poučenie*: Modlitba je najväčším a najvznešenejším gestom ľudskej bytosti, nie nejakým hlúpym zaklínadlom.
*Otáznik*
Bol raz jeden otáznik. Bol pôvabný ako všetky otázniky a pôsobil veľmi inteligentne. Ale od istého času blúdil po krajine zarmútený, bezútešný, sklamaný a deprimovaný. Zjavne ho už nikto nechcel. Nikto nepotreboval. Všetci sa čoraz častejšie utiekali k jeho úhlavnému nepriateľovi – výkričníku. Všetci vykrikovali: Choď ďalej!Zastaň!Hýb sa!Vypadni!Ani na cestách, kde sa predtým cítil ako kráľ, sa nikto nepýtal: „Ako sa máš?“ Namiesto toho sa kričalo: „Heeej!“ Otáznik, unavený z toľkého chodenia, sa ubytoval u jednej rodiny.Deti ho mali vždy rady.No tentoraz našiel v rodine otca a jeho dospievajúceho syna, ktorí sa vždy hádali a vykrikovali.“Nikdy ma nepočúvaš!““Nezaujíma ma, čo si myslíš! Tu rozkazujem ja!““Už toho mám dosť! Odídem navždy preč!“Otáznik sa posadil pod lampu a pri prvej príležitosti im skočil do reči. Otec so zovretými päsťami chcel povedať niečo zlé, s veľkým výkričníkom, no namiesto toho z jeho úst vyšlo:“Veď ja ťa mám rád… tak mi povedz: Čo si o tom myslíš?“ Syn ostal stáť s otvorenými ústami a potom povedal:“Naozaj to chceš vedieť?““Vari nie som tvojím otcom? Myslíš si, že ma to nezaujíma?“Otáznik sa spokojne vyvalil na bruško a radostne kýval svojou bodkou.
*Poučenie*: Aj Sväté Písmo je plné otáznikov: „Adam, kde si?“ „Kain, kde je tvoj brat?“ „Aj vy chcete odísť?“ „Peter, miluješ ma?“
Po lúpeži*


Profesor Matthew Henry sa neskoro v noci vracal domov z univerzity, keď odrazu pred sebou uvidel hlaveň pištole. Za tou pištoľou bol lupič so zahalenou tvárou a žiadal od profesora tašku a peňaženku. Vystrašený profesor mu ich podal a zlodej sa rýchlo stratil v tme. Ešte vydesený z tohto nepríjemného zážitku, si profesor doma sadol za stôl a napísal túto modlitbu:Pane, dnes ma okradli.Viem, že ti musím poďakovať za veľa vecí.V prvom rade ti ďakujem za to, že ma nikdy predtým nikto neokradol. V tomto svete je to pomaly zázrak.Potom ti chcem poďakovať za to, že mi vzali len peňaženku a nie život.Chcem sa ti poďakovať za to, že so mnou nebola moja žena a moja dcéra, lebo ony by sa veľmi vyľakali.Na záver, Pane, ti chcem poďakovať za to, že ja som bol tým okradnutým a ty si ma vždy chránil, aby som sa nestal zlodejom.
*Poučenie*: Na to, aby sme odstránili zo sveta zlo, stačí rozhodnúť sa, že nikdy nebudeme jeho príčinou.
*Deka*


Malá, biela prikrývka, ktorá ho ohrievala v kolíske, ho neopustila. Bola maličká, už trochu opotrebovaná, ale sprevádzala ho všade. Poskladaná, alebo zrolovaná, šla s ním do školy.Bola ako jeho tieň.Keď sa prala, chlapček nervózne čakal pred okienkom práčky, aby ju ani na okamih nestratil z očí. Jeho staršia sestra si z neho kvôli tomu uťahovala, no jemu to neprekážalo. Deka bola jeho talizman, jeho štít, jeho ochrana. Raz musel otec ísť na služobnú cestu lietadlom.Pre chlapčeka to bolo čosi nové a tak sa neustále uisťoval, že otcovi sa nič nestane. Večer pred otcovým odchodom zvieral v náručí svoju deku a nepokojne pozoroval všetky oteckove pohyby pri balení kufrov.“Ocko, lietadlá nikdy nepadajú?““Skoro nikdy…““To, ktorým letíš ty, je také velikánske lietadlo, však?“ „Pravdaže, najväčšie zo všetkých.““A zostane vo vzduchu, aj keď bude búrka?““Isteže.““Ale máš aj padák, pravda?““Iste, zlatko…“Otec odcestoval a lietadlo pristálo podľa plánu. Ubytoval sa v hoteli, no keď otvoril kufor, zmeravel. Navrchu ležala milovaná biela deka jeho synčeka. Vedel, že bez nej ani nezaspí, a tak vystrašený telefonoval manželke: „Stala sa hrozná vec, neviem, ako je to možné, ale deka nášho dieťaťa je v mojom kufri! Čo teraz urobíme?““Upokoj sa. Pred chvíľou mi náš syn povedal: „Nemaj strach, mami! Dal som ockovi svoju deku. Nič sa mu nestane.“
*Poučenie*: Kto miluje, chráni. Chrániť je najkrajšia z najmenších významných jednotiek slovesa milovať. Boh to myslí takto: „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neudrel nohu o kameň.“ /ˇ91, 11-12/
*Husi*


Husi jedneho dvora mali istý zvyk, na ktorý si nesmierne potrpeli. Raz do týždňa sa okúpali v rybníku, starostlivo si vyhladili perie, vyleštili zobáky, vykloktali hrdlá a zhromaždili sa v tieni starej smutnej vŕby v rohu dvora. Tam ctihodný múdry gunár, dedič slávnej tradície Hrdinskej husej spoločnosti, zavrel oči a hlasom plným dojatia spomínal na časy, keď husi lietali vo formáciách tvaru V, brázdili nebo a súperili s vetrom i diaľkami.Spomínal hrdinské činy husí, ktoré preleteli ponad oceán, prekonali hrozné búrky, obetovali sa za záchranu kŕdľa. Husi vo dvore boli dojaté. Plakali, trepali krídlami a mysleli na vznešené, húževnaté, vytrvalé lietanie svojich predkov. No len čo začuli šum krmiva, ktoré im gazda sypal do koryta, ponáhľali sa kolísavou chôdzou za jedlom.Šťastné a spokojné.Nezdvihli sa zo zeme ani o centimeter.Kresťania sú občas ako tieto husi z dvora.
*Boh a sladkosti*


Jedna mamička povedala svojmu malému synčekovi, keď u nich začali miznúť koláčiky:“Vieš, že keď si si bral koláčiky, Boh to videl, aj keď ja som pri tom nebola?““Viem“, smelo prikývol chlapec.Koláčiky mizli ďalej.Mama trpezlivo opakovala: „Vieš, že Boh ťa v tej chvíli videl?““Iste“.“A čo si myslíš, že by povedal, keď si kradol zákusky?““Povedal by mi: Sme tu len my dvaja, zober si dva.“
*Poučenie:* Boh nikde nerobí strážnika. Koľko „masiek“ dávajú Bohu dospelí podľa svojej vôle. Kto potom oslobodí deti od Boha ako policajta, hrozivého sudcu, alebo rozmarného Deda Mráza? Kedysi sa hovorilo, že dve témy sú medzi rodičmi tabu: sex a Boh. Dnes je to už iba Boh. Ježiš sa v evanjeliu veľmi hnevá na tých, ktorí bránia deťom priblížiť sa k nemu: „Nechajte deti prichádzať ku mne!“ /Mk 10,14/
*Vzdorovitá sviečka*


Vianoce. A jedna červená sviečka, ktorá odmietla svietiť. Také niečo ešte nikdy nikto nevidel! „Ja nechcem zhorieť! Chcem zostať krásna, pôvabná a najmä celá!“ Všetky jej družky na poličke sa vyľakali.“Si z vosku a knôtu. Nič viac. Len keď budeš horieť, budeš to skutočne ty a dosiahneš úplné šťastie.““Ja nebudem trpieť v nijakom plameni,“ zaťala sa červená sviečka.“Život nie sú len slová, nemôžeš ho pochopiť len zo slov, musíš ho žiť,“ dohovárala jej veľká svieca. „Len ten, kto dá druhému k dispozícii celú svoju bytosť, môžem zmeniť svet a zároveň sám seba. Ak dovolíš samote, tme a chladu, aby sa šírili, obklopia svet.““Chceš povedať, že našou úlohou je bojovať proti chladu, temnote a samote?““Pravdaže,“ odvetila veľká svieca. „Zhoríme, stratíme svoj pôvab a farby, ale sme užitočné, vážia si nás. Sme rytieri svetla.““Lenže vyhoríme a stratíme svoju krásu.““To je pravda, ale len tak môžeme premôcť tmu noci a mráz sveta,“ povedala múdra veľká svieca.Červená pozlátená sviečka sa nakoniec nechala zapáliť.Zažiarila uprostred noci z celého srdca. Premieňala svoju krásu na svetlo, ako keby mala sama premôcť všetok chlad a tmu sveta. Vosk a knôt sa pomaly míňali, ale svetlo sviečky dlho žiarilo v očiach a srdciach ľudí, pre ktorých horela.
*Poučenie*: Pane, sprav ma kahancom. Ja zhorím, ale dám svetlo druhým.
*Slávik*


Vo veľkej krištáľovej klietke žil malý slávik. Patril bohatému perzskému kupcovi, ktorý sa raz vybral na cestu nakúpiť nové hodváby a vône. Mal prechádzať okolo miesta, kde predtým žil jeho slávik a tak sa ho opýtal: „Chceš niečo odkázať svojim priateľom? Ako sa máš u mňa dobre a nič ti nechýba?“ „Opýtaj sa ich, či na mňa nezabudli.“Kupec splnil slávikovo želanie a keď sa vrátil, povedal mu:“Spýtal som sa jedneho slávika, či ti niečo nechce odkázať,“ vravel rozpačito, „ale on spadol na zem medzi kvety a ostal nehybne ležať. Myslel som si, že je mŕtvy, ale keď som odchádzal, pohol krídlami a vyletel na strom. Ešte som na neho viackrát zavolal, no neodpovedal mi. Zdá sa, že tvoji priatelia na teba zabudli. Nič ti neodkázali.“Slávik smutne sklonil hlavu a celý deň sa nedotkol ani jedla, ani pitia. Na druhý deň ostal nehybne ležať na dne klietky.Kupec si myslel, že je mŕtvy. Vybral ho z drahej klietky a položil do trávy. Už už odchádzal, keď vtáča pohlo krídielkami a vyletelo k slnku. Z jeho zobáčika sa ozval radostný spev: „Ďakujem ti za odkaz, ktorý si mi priniesol. Bol o slobode. Najkrajší, aký som v živote dostal.“ A odletel smerom k rozkvitnému lesu.
*Poučenie*: „A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte. Hľa, povedal som vám to.“ /Mt 28, 7/
——————————-
Kto sa nevie modliť, modlitby len odrieka. Skúsený diabol z knihy *Rady skúseného diabla*, ktorú napísal C.S.Lewis, radí svojmu učňovi – diablovi pokušiteľovi, ako sa dá najlepšie dosiahnuť, aby ľudské modlitby neboli účinné: „Musíš človeka povzbudzovať, aby odriekal svoje modlitby ako papagáj.“
——————————–
*Smrek*


Jedna smreková šiška vysypala smrekové semiačka a tie sa začali usádzať v pôde. No, keďže ich bolo veľa pokope, hneď sa ukázali prvé problémy.“Posuň sa trochu!““Dávaj pozor, udrel si ma klíčkom do oka!“Napriek tomu, že sa sácali a strkali do seba, každé semienko si našlo svoje miesto.Jedno krásne, veľké semiačko však povedalo:“Ste banda hlupákov. Neostanem tu s vami tlačiť sa! Nechcem mať s vami nič spoločné! Iba samo môžem vyrásť na vysoký, vznešený, impozantný strom!“Pomocou dažďa a vetra sa semiačko vzdialilo od svojich súrodencov. Vyrástol z neho mladý smrek týčiaci sa nad údolím, kde jeho súrodenci tvorili les a poskytovali tieň i chládok pocestným aj lesným zvieratám. Hoci ich problémy, samozrejme, neobchádzali. „Nehýb tými konármi. Padá na mňa ihličie.““Berieš mi slnko! Posuň sa trochu tam…““Tak, ty mi neprestaneš strapatiť ofinu?“Osamotený smrek sa na nich pozeral posmešne a pyšne. On mal pre seba toľko slnka a priestoru, koľko len chcel.Ale v jednu augustovú noc hviezdy a mesiac zmizli za šíkom hrozivých mračien. Vietor hvízdal, víril a jeho nárazy boli čoraz silnejšie. Nastala zničujúca búrka. Smreky v lese sa zo strachu primkli viac k sebe a navzájom sa podopierali.Keď sa búrka utíšila, stromy boli vyčerpané z dhého boja, ale boli v poriadku. Len z pyšného osamoteného smreka zostal len smutný kýpeť na horskom hrebeni.
*Poučenie*: Boh nestvoril „ja“, Boh stvoril „my“.
*Potomstvo pelikána*


V úchvatnom zálive ukrytom v záhybe ostrého útesu žil pelikán s veľkými bielymi krídlami. Tam sa vyliahli jeho krásne mláďatá – dva silné pelikány. Sústavne boli hladné. Pelikán sa pravidelne ponáral, bojoval s vlnami a skalami, aby ulovil ryby a mäkkýše, a tak naplnil večne otvorené zobáky svojich mláďat. Raz v zime nad útesom ustavične zúrila ničivá búrka. Silný vietor ho hodil o skaly a pelikán si zlomil krídlo. Nemohol vzlietnuť, a tak sa uchýlil do hniezda ku mláďatám. Mladé pelikány s naplno roztvorenými zobákmi zúfalo kričali: „My chceme jesť!!“Pelikánovi bolo ľúto, že musia trpieť, a tak si zobákom vytrhol vlastné mäso a dal ho mláďatám. Niekoľko dní ich takto sýtil, pričom obetoval samého seba. Potom zahynul.Mláďatá si medzi sebou ľahostajne povedali: „Aj tak dobre. Už sme toho mali plné zuby – každý deň jesť to isté.“
*Poučenie*: Toto je zázrak, ktorý sa odohráva počas každej svätej omše: „Vezmite a jedzte, toto som ja.“ A ľudia hovoria: „To je nuda…“
*Darček*


Deň pred vianočnými prázdninami sa deti štvrtej triedy pretekali v nosení darčekov pani učiteľke, ktorá bola veľmi milá a dobrá. Marisa sa každému dieťaťu poďakovala zvlášť. Keď prišiel rad na Tobiáša, otvorila vrecúško a zbadala malú, no nádhernú mušľu. Najkrajšiu, akú v živote videla. „Kde si vzal túto mušľu, Tobiáš?“ opýtala sa prekvapene.“Dolu.. pri Veľkom útese…“ odpovedal chlapec.Veľký útes bol dosť ďaleko a dalo sa k nemu dostať len po strastiplnej ceste. „Ďakujem, Tobiáš. Tento krásny darček mi bude vždy pripomínať, aký si dobrý. Hm… musel si prejsť dlhú a namáhavú cestu, kým si pre mňa našiel takýto vzácny darček…“ Tobiáš s úsmevom odvetil: „Tá dlhá a namáhavá cesta patrí k darčeku, pani učiteľka.“
*Poučenie*: Nedarujeme vec. Darujeme kúsok našej lásky. Jediným skutočným darom je kúsok neba.
*Koľko stojí zázrak?*


Toto je príbeh o malom osemročnom dievčatku, ktoré šlo kvôli svojmu bračekovi kupovať zázrak. Stalo sa to takto: Jej braček mal nádor na mozgu. Rodičia robili, čo sa dalo, minuli všetky úspory, ale jedneho dňa povedal otec mame v slzách: „Myslím, že to je koniec, drahá. Len zázrak môže zachrániť nášho syna.“
Dievčatko to počúvalo so zatajeným dychom. Potom sa rozbehlo do svojej izby, rozbilo pokladničku a utekalo do lekárne. Pristúpilo k pultu a vysypalo všetky svoje peniažky pred prekvapeného lekárnika.
„To je pre môjho bračeka, ujo. Je veľmi chorý a ja som mu prišla kúpiť zázrak.““Čo to hovoríš?“ zamrmlal v rozpakoch lekárnik.“Volá sa Andrejko a má niečo také, čo mu rastie v hlave. Otecko povedal, že ho môže zachrániť len zázrak, tak som ho prišla kúpiť, lebo ja mám svojho bračeka veľmi rada.“Lekárnik sa smutne pousmial: „Moja, ale my tu nepredávame zázraky.““Mám málo peniažkov?“ opýtalo sa smutne dievčatko. „Ešte nejaké zoženiem. Povedzte mi, prosím, koľko stojí zázrak?“Lekárnik iba mykol plecami a dievčatko sa rozplakalo.“Prečo plačeš, maličká?“ opýtal sa jej vysoký, elegantný pán.“Ujo lekárnik mi nechce predať zázrak, ani mi nechce povedať, že koľko stojí. Chcem ho kúpiť pre môjho bračeka, ktorý je veľmi chorý. Mamička hovorí, že ho treba operovať, ale ocko povedal, že potrebuje zázrak, aby sme ho zachránili. Tak som priniesla všetky peniažky, ktoré mám.““A koľko máš?““Jeden dolár a 11 centov… ale…“ dodala jedným dychom, „ešte môžem niečo pohľadať.“Muž sa usmial. „Myslím si, že netreba. Zázrak stojí presne jeden dolár a 11 centov.“ Jednou rukou pozbieral drobné a druhou nežne chytil dievčatko za ruku.“Zaveď ma k vám domov.“Ten muž bol profesor Carlton Armstrong, jedn z najúspešnejších neurochirurgov na svete. Operoval malého Andrejka a ten sa o niekoľko týždňov mohol vrátiť domov úplne zdravý.“Nikdy tú operáciu nebudeme môcť zaplatiť, pán profesor,“ povedala ticho Andrejkova mama.“Netrápte sa,“ povedal Carlton Armstrong. „Tento zázrak stál presne jeden dolár, 11 centov a veľa lásky malého dievčatka.“
*Poučenie:* Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: „Prejdi odtiaľto ta! – prejde. A nič vám nebude nemožné!“ /Mt 17,20/
*Čašníčka*


Čašníčka zapísala objednávky dospelých pri stole a potom sa obrátila na 7 ročného chlapčeka. „Čo si dáš ty?“ opýtala sa.Dieťa sa hanblivo poobzeralo okolo seba a povedalo: „Dal by som si bagetu s klobásou.“Čašníčka ešte ani nezačala písať, keď ju chlapcova matka rázna zastavila.“Nijakú bagetu,“ povedala dôrazne, „prineste mu biftek s mrkovou a zemiakové pyré.“Čašníčka sa znovu sklonila ku chlapčekovi: „S čím chceš tú bagetu? S kečupom? S horčicou?““S kečupom.““O chvíľu som späť,“ povedala čašníčka a odišla do kuchyne.Všetci pri stole onemeli od úžasu.Ale malý chlapec zatlieskal rukami a radostne povedal: „Jeeej!!! Tá teta ma vidíííí! Ona vie, že existujeeeem!!!“
*Poučenie*: Naše domy sú plné ľudí, ktorí majú hodnotu ako ich nábytok. Ale mnohí z nich by naozaj chceli existovať.

Werbeanzeigen
Dieser Beitrag wurde unter Bruno Ferrero, Lieblingsauthoren, Lieblingswerke, Náboženské, Werke abgelegt und mit , , , , verschlagwortet. Setze ein Lesezeichen auf den Permalink.

Kommentar verfassen

Trage deine Daten unten ein oder klicke ein Icon um dich einzuloggen:

WordPress.com-Logo

Du kommentierst mit Deinem WordPress.com-Konto. Abmelden /  Ändern )

Google Foto

Du kommentierst mit Deinem Google-Konto. Abmelden /  Ändern )

Twitter-Bild

Du kommentierst mit Deinem Twitter-Konto. Abmelden /  Ändern )

Facebook-Foto

Du kommentierst mit Deinem Facebook-Konto. Abmelden /  Ändern )

Verbinde mit %s